Pan Dušan Dobrovodský, promovaný biolog ze Slovenska, se dlouhá léta věnoval mladým, jejich doprovázení v době dospívání a přípravě na manželství. Tak vznikla série přednášek a besed pro mládež i rodiče s podtitulem "77 otázok tínedžerov na možnosť života v šťastnom manželstve", kterou nyní přinášíme v originální podobě.
VIII. Výhodnosť dodržiavania biblických zásad pre vznik harmonického manželstva
Základným cieľom života ľudí je život v láske, ktorý vyvoláva pocit šťastia a umožňuje posväcovanie seba i blízkych v záujme budúcej blaženosti. Dá sa to plniť zasväteným životom, slobodným životom i manželstvom. Vieme, že i bezdetná rodina je plnohodnotná, lebo svoju funkciu posväcovania môže plniť napr. výchovou adoptovaných detí.
Ak rodina, veriaca či neveriaca, žije v láske, vládne tam šťastie a pokoj. Ak láska musí ustúpiť hriechu v najrôznejších podobách, je ohrozené posväcovanie i výchova detí a stratia sa pokoj i šťastie.
Láska je nadovšetko.
Ak má človek lásku na prvom mieste, všetko ostatné je na správnom mieste. „Stvoril si nás pre seba Bože, nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.“/Kaz.,sv. Aug/. /Vybrané z príhovoru otca Damiána -2012/
Už sme povedali, že sme duálne osobnosti stvorené na Boží obraz. Naša podobnosť s Bohom je i v tom, že v srdci, v duši máme na najvyššom mieste nekonečno, vyhradené pre lásku k Bohu i ľuďom. Sme tak nekoneční, ako Boh. On však nemá ani začiatok. Ak do stredu svojho srdca nedám večného Boha a obetavú lásku, ani ja sám, ani nič hmotné to miesto nenaplní. Hrabeme hmotné veci a zážitky, kladieme ich na prvé miesto a ony sa v tom nekonečne prepadajú, a my nikdy nemáme dosť. To miesto ostáva prázdne a my cítime tu prázdnotu, sme nespokojní a tento nepokoj sa prenáša i do našich vzťahov s ľuďmi.
Ale Boh nás stvoril pre šťastie, trvalé a večné. Preto nám radí: „Nebudeš /nemôžeš/ mať iných bohov okrem mňa...“, Nemôžeš mať iné veci na prvom mieste, lebo ony ťa nemilujú, ony ťa neuspokoja, sú zdrojom sebectva, ony budú pracovať proti tebe, proti vzniku tvojej lásky. Na moje miesto vo svojom srdci posaď to, čo je večné. Lásku ku mne a lásku k ľuďom. Len tak budeš milovaný, budeš milovať a zrazu pocítiš pokoj. Vtedy všetky dočasné veci a vzťahy budú zvyšovať tvoje šťastie. Pracuj, ale neklaňaj sa peniazom, ani práci a oddychu, ani kráse tela a telesným pôžitkom. Môžeš ich mať, ale používaj ich pre rast tvojej lásky k iným. Nech veci a zážitky nie sú tvojím cieľom, ale prostriedkom pre lásku. Vtedy si ich i ty užiješ najviac. Každá zamilovanosť k ľuďom i veciam, ak neprerastie v lásku k ľuďom, je len dočasná. Lebo v človeku len duch a láska sú z iného sveta, sú nekonečné a tvoria radosť i pokoj v ľudskom srdci.
Sme nekoneční, preto nás konečné veci nemôžu naplniť. Nenaplnia nás ani také pekné vzťahy ako je materstvo, otcovstvo, zamilovanosť, úspechy v práci a pod. To najvyššie miesto bez obetavej lásky ostáva prázdne a my cítime , že bez lásky nemôžme naplniť zmysel svojej existencie. Ten je iba v láske k Bohu a k ľuďom, všetko ostatné sú iba dočasné prostriedky na jeho dosiahnutie.
72. Boh je nespravodlivý. Prečo nám všemohúci Boh lásku nenanúti? Prečo ju musíme namáhavo tvoriť?
Duchovná láska sa nanútiť nedá. Vynútená láska neexistuje. Milujúci milovaného na nič nenúti, ani v láske. Slová: Milovať budeš Boha i blížneho znejú pre nás ako dobrá rada, ako jediná alternatíva pre naše šťastie. Boha si nevyberáme, lebo je len jeden a celé ľudstvo sme jeho deti. Bez lásky trvale šťastní byť nemôžme, preto radi konajme dobro iným. Lebo
šťastný môžem byť len medzi šťastnými, tu i vo večnosti.
Boh nám dal rozum a slobodu, aby sme sa ním nechali milovať /požehnávať/ a sami mohli Jeho i ľudí milovať dobrovoľne. Potom naše rozumové rozhodnutia a konanie z lásky mávajú len pozitívne účinky a nám stačí Bohu len ďakovať.
Väčšina z ľudí sa však rozhoduje pre nezávislosť od Boha i ľudí. Sami a bez lásky chceme rozhodovať, čo je dobré a zlé. Keďže vopred nepoznáme dôsledky našich rozhodnutí, robíme chyby a často následne trpíme my i blížni. A žijeme bez lásky. Preto často lásku predstierame, klameme a partnera zavádzame. Dobré manželstvo sa však takto vytvoriť nedá.
Hovoríte, že Boh nám dal slobodu, prečo nás teda obmedzuje?
Boh plne rešpektuje našu slobodu, ale i slobodu iných jeho detí, ktorú našou slobodou často ničíme. Celým desatorom nás Boh žiada, aby sme svojou slobodou neškodili iným. Každý môj slobodný skutok, ktorým škodím iným je zlom, teda všeobecne povedané hriechom. Väčšina ľudských zlých skutkov je vymenovaná v mravnom zákonníku – desatore. Každým z nich neškodím Bohu, ale sebe, alebo iným ľuďom. Prečo sa mám hnevať, že mi je zakázané kradnúť? Veď zároveň je týmto zakázané všetkým ľuďom okradnúť mňa. A akým som to človekom, ak ja áno, ale druhí nech nekradnú?
Podobne je to i s neverou a rozvodom v manželstve. Všetky problémy v manželstve sú dôsledkom našich chýb. Boh nám preto radí snažiť sa vylepšovať vlastné manželstvo v záujme manželky a detí, a nie utiecť pred riešením následkov vlastných chýb. Rozvodom možno získaš trocha šťastia, ale manželka a tvoje deti budú nešťastné. Teraz chceš utiecť, ale prečo si si ju zobral, prečo si jej vlastne tým pokazil život? Že si ju dobre nepoznal? Ale to je tvoja chyba, nie jej. Nikto ti ju nenútil, slobodne si si ju zobral a teraz zodpovednosť za tvoj čin majú niesť manželka a tvoje deti? Nezdá sa ti to zbabelé. Veď teraz by si mal naprávať, čo si sám pokazil a nie z boja zutekať rozvodom.
Ak si niekto myslí, že Boh je nespravodlivý, tak ho málo pozná.
Mnohí si chceme vytvoriť Nebo na Zemi a pritom robíme chyby. Ak sa nám to nedarí, tak alebo obviníme Boha, alebo ho prosíme o pomoc. Boh však vie, čo je pre nás dobré. Jeho ponuka je veľkorysá, ale naše požiadavky prízemné. A Boh nemôže za nás konať to, čo máme vykonať my. Máme sa tu zdokonaliť a ponúka nám k tomu náš rozum, vôľu a tiež svoju múdrosť, lásku, obetu i milosrdenstvo. Raz uvidíme, ako je to veľa.
Boh asi nechce pre nás vytvoriť dokonalé nebo z nedokonalých vecí tu na zemi. A neradí to ani nám. Neustále meniaca sa hmota, hladné a choré telo, určite nie sú v súlade s Božím plánom nebeskej radosti pre človeka. Len mu dôverujme, veď nás miluje.
73. Boh a cirkev ponižujú ženu na úroveň slúžky. Podporujú nerovnosť v rodine a vládu muža nad ženou. A to je spravodlivé?
Smelo možno povedať, že opak je pravdou. V staroveku i v stredoveku najviac ženám krivdila svetská moc a nekresťanské náboženstvá. V Biblii všetky historické postavy žien sú oslavou ženy a matky. Vždy vyniká ich dobrota, múdrosť, nežnosť, čistota a duchovná krása. Muži po nich túžili a prinášali pre ne obete, alebo o ne bojovali. A tieto múdre a spravodlivé ženy sú nám vzorom i dnes.
Dôstojnosť ženy podľa kresťanskej morálky sa odvíja od Krista, nie od muža alebo nadriadeného „šéfa“ na pracovisku. Tým je prirodzene rovná mužovi a nepotrebuje emancipáciu. Svoju dôstojnosť si môže upevniť, alebo stratiť len sama, svojím myslením a konaním. Keď je dôstojnosťou rovná mužovi, jej srdce možno získať iba nezištnou láskou. Vtedy je najšťastnejšia a schopná vytvárať harmonické vzťahy kdekoľvek, najmä vo vlastnej rodine. Lebo obetavá a bratská láska vytvárajú harmóniu i v akejkoľvek hierarchii.
Svoju dôstojnosť žena stráca sama najmä nezískaním alebo stratou prirodzenej mravnosti. /Nesprávnou výchovou, klamstvom, pýchou, dobrovoľnou prostitúciou a pod./
Samotný sex bez obetavej lásky ženu vždy ponižuje.
Hore uvedená námietka sa iste týka prirodzeného hierarchického usporiadania harmonickej rodiny, ktoré pramení z prirodzených rozdielností muža a ženy. Treba však povedať, že
takéto usporiadanie harmonickej rodine vyhovuje, normálnu ženu neponižuje, ale ju uspokojuje.
Sv.Pavol má veľkú pravdu, ak radí,
aby muž miloval svoju ženu a žena nech si ctí svojho muža. Upozorňuje nás na naše najslabšie vlastnosti. Muž chce nielen vlastniť, ale i ovládať, a
preto rada znie – miluj, ovládaj láskou. A tú, ktorú miluješ, ochraňuj. Konaj to, čo jej vidíš na očiach, čo ona potrebuje. /Nečakaj, až to za teba urobí iný muž./ Veď žena nemôže milovať toho, koho si neváži , kto ju neochraňuje, podceňuje a terorizuje. A pre ženu rada znie:
Milujúceho muža miluj najmä dôverou, oddanosťou a buď na neho hrdá. Tým si ho ctíš a vážiš.
Boh dal ženu mužovi do ochrany so slovami: „Milujte sa ...a rozmnožujte sa...“ Boh nikde nehovorí o menejcennosti ženy v oblasti rozumovej, citovej či intelektuálnej. Ani o postavení slúžky či otrokyne. Myslí len na prirodzenú rozdielnosť mužskej a ženskej povahy a tela. Preto majú v rodine muž i žena nezameniteľné úlohy a vzájomne si pomáhajú. Všetci vieme, že muž a žena nie sú rovnakí po telesnej, psychickej i duchovnej stránke. Nie sú iba heterosexuálni, ale rozdielni sú vo všetkom. Rovnaké situácie vnímajú rôzne a majú rôzne očakávania. A zjednotiť ich možno len láskou. Muž lásku prejavuje najmä pomocou a ochranou, žena mu lásku opláca najmä oddanosťou a dôverou.
Zmyslom života ženy je láska. Preto múdry muž svoju ženu miluje, aby jej láskou bol on. Šťastná žena musí byť milovaná, ochraňovaná i kladne hodnotená. Ženy sú slabšie, nežnejšie a na duši zraniteľnejšie, ako muži. Preto ako matky vyžadujú od muža ochranu pre seba, deti i rodinu. Dobre sa cítia pri silnom, múdrom a milujúcom manželovi. Ona nemôže byť rovnaká, ako muž. Preto múdru ženu neponižuje občasná pochvala, ocenenie jej rozhodnutia a vzťahy ochrany, ale ju tešia. Žena ich od muža očakáva a považuje to za mužove poslanie a ústretovú spoluprácu . Pre ne tiež muža miluje, ctí a váži si ho.
I sami liberálni kritici manželskej harmónie dokazujú, že vzťah oddanosti ženy mužovi je prirodzený. V literatúre i vo filmoch sú ženy unášané a ponižované, aby ich potom neznámi hrdinovia mohli zachrániť a pomáhať im.
Je normálne, že muž v rodine rád miluje to, čo mu patrí, rád to ochraňuje a zveľaďuje. Preto mužovou láskou je chrániť ženu pred zlom a smútkom. A múdra žena ho za to odmieňa vďačnosťou a dôverou. Rada hovorí: „Chcem patriť len tebe, som len tvoja...“.
Prirodzené je, že žena si skloní hlavu na mužovu hruď a on ju berie do náručia. Žena je z toho blažená a cíti sa dobre. Opačne by to v manželstve nebolo normálne.
A nie je možné, aby žena nemilovala muža, ktorý svoje schopnosti využíva v prospech jej i celej rodiny.
Tento stav zjednocovania v rôznosti vytvárajú obaja láskou. Je to normálna psychická zákonitosť v nás, že žena túži po silnom, múdrom a milujúcom mužovi, v ktorého objatí sa cíti bezpečne, ktorého si môže vážiť, je na neho hrdá a ktorého názory i uznáva. Milovaná žena nepotrebuje emancipáciu. V láske muža dostáva viac, ako „rovnoprávnosť,“ lebo jej smelý, dobrý a múdry manžel sa jej odovzdáva, pre ňu žije a pracuje. Na verejnosti však vystupujú ako manželská dvojica rovnoprávnych občanov a ako suverénni jednotlivci.
Ak však muž svoj rozum a svoju silu zneužíva proti „nežnej“ žene, nepomôže žiadna emancipácia. Taká žena alebo rezignuje a trpí, alebo flirtuje a provokuje iných mužov, alebo mu ujde./rozvod/.
A nepomôže žiaden ľudský zákon, lebo nikto nevie a ani nemôže zákonom prikázať lásku. Ľudská láska je vec múdrosti srdca a ducha. Preto znie nad nami odkaz:
„Muž nech miluje svoju ženu...“. Takého muža potom žena miluje a ctí si ho inštinktívne a samovoľne.
Ľudová múdrosť o týchto vzťahoch hovorí: - On by jej zniesol i modré z neba, a ona by sním išla i na kraj sveta.
Lebo okrem tohto normálneho vzoru, by muž mohol byť i násilník alebo pod papučou.
Násilník je hlupák, ktorý žene, rodine a vlastne ničomu nerozumie a všetko v živote kazí. Žijú ako levia rodinka. Matka chce nakŕmiť levíčatá, a preto musí uloviť gazelu. Lev sa prizerá. Keď ju uloví, najskôr sa nasýti lev a až zo zvyškov levica s mláďatami.
Ale i „pod papučou„ je len hlupák, lebo si zobral pre seba nevhodnú ženu. Alebo má múdru a schopnú ženu, ktorú jeho ľahostajnosť znepokojuje. Dokonca sa pred inými ženami za neho hanbí. Veď ktorá žena by mohla milovať muža, ktorý si skloní hlavu do jej náručia a ďakuje jej za ochranu? Takého lekvára, ktorý je tam, kde ho prilepí? Neiniciatívneho, nesamostatného, ktorý dokonca potrebuje jej pomoc a ochranu ako dieťa?
Vidíme, že žena neznesie pri sebe ani násilníka, ani slabocha. Uspokojuje ju len duchom i telom silný, rozhodný, láskavý a priateľský ochranca.
74. Mal by muž byť starší, alebo na tom nezáleží?
Muž obyčajne v láske dozrieva neskôr, ako žena. Okrem toho mužova láska je v manželstve dôležitejšia, lebo múdra žena sa jeho láske rada prispôsobí. Ak však prejdú tým prípravným obdobím priateľstva, samotný vek nerozhoduje, dôležitá je láska a múdrosť.
Keďže i muži navzájom, i ženy sme rozdielni v telesných i povahových vlastnostiach, nemusí každej žene vyhovovať každý muž. Preto je výhodné, ak si starší chlapec zoberie mladšie dievča, vysoký muž ženu menšiu a rodený organizátor ženu pokojnej povahy.
I vysokú školu môžu a nemusia mať obaja, ale ak ju má len jeden, dobré je, ak je to muž. Žena bude rada hrdá na svojho múdrejšieho muža, a muž môže pekne žiť i s menej vzdelanou ženou. Ak má žena dobrého a múdreho muža, ctí a váži si ho. Ale žena obyčajne nemôže žiť s hlúpejším mužom. Dôležité však je, aby muž ženu miloval a ochraňoval, vtedy je to OK. Ľudová múdrosť preto hovorí, že ak žena nedostane toho, koho chce, beda tomu, koho dostane.
Pre tieto rozdielnosti si muž a žena nemôžu poskytovať rovnaké „dary“. Ani nemôžu hodnotiť partnera podľa seba, ale na základe vzájomného poznania musia premýšľať a vycítiť, čo potrebuje ten druhý a ako to treba vykonať. Je tiež normálne, že záujem o sexualitu končí u žien skoršie, ako u mužov. V láske to nemusí byť manželský problém. Ale nepochopenie týchto hormonálnych výkyvov bez lásky, vedie často k domácemu násiliu. Teda v rodine máme láskou uprednostniť partnera namiesto seba. Potom máme obaja všetko a v dostatočnej miere. Telesne, emočne i duchovne si najviac dobra môžeme darovať len v rodine. V tom je ta múdrosť a manželská harmónia.
Boh nám tiež poradil, ako máme milovať svojho partnera.
Sv. Pavol, ako znalec ľudských duší, upravil starozákonnú zásadu o láske k blížnym a radí nám, aby muži milovali svoje ženy, ako seba samého a žena nech si váži svojho muža. /Ef.5, 25, 28,33./ Veď muž môže byť šťastný iba pri šťastnej žene. Preto seba samého miluje, len ak ju miluje. A žena sa má snažiť byť mužovou túžbou, aby ju chcel milovať a ochraňovať. Aby chcel venovať svoje sily a čas jej a ich rodine. A takto obaja vytvárajú vhodné podmienky pre rozvoj vzájomnej obetavej, bratskej i erotickej lásky.
A noví kresťania v Efeze sa tiež vtedy dozvedeli, kde má byť hranica takejto lásky.
„Vy, muži, milujte svoje ženy, ako Kristus miloval svoju cirkev a obetoval sa za ňu.“ Má to teda byť láska nezištná, ktorá hľadá dobro manželky a rodiny. Muž má pre ne obetovať i svoj život. Pavol tu nemyslí na akúsi živelnú pohromu, ale na požiadavku, denne darovať svoju vôľu, psychickú silu i telesnú námahu v prospech rodiny. Týmto počas dlhých rokov, muž i žena svoj život v prospech rodiny obetujú.
Peniaze, profesia, kariéra alebo hobby pritom nesmú byť cieľom, ale prostriedkami pre spokojnosť ľudí okolo nás. Lebo všetci zomrieme a svoj život vlastne položíme za to, čomu sme žili, čo sme v živote uprednostnili. A už vieme, že ak sami nebudeme tvorcami pokoja, tak ten pokoj nenájdeme ani na zemi, ani vo večnosti.
Na jednom svadobnom oznámení som čítal: „Len ten, kto sa stará o dobro, blaho a šťastie iného, môže nájsť šťastie svoje.“
A Boh je ochotný nám v manželstve pomáhať.
I zabezpečovanie hmotných potrieb má mať svoju mieru a cieľ. Nemá to byť pachtenie po majetku. I v tomto sú medzi nami rozdiely. Niekto nemá nikdy dosť, iný sa podelí i s málom. A takúto láskavosť vie Boh štedro požehnať hmotnými i duchovnými hodnotami.
Pán Ježiš nám to ukázal hneď v úvode svojho vystúpenia na svadbe v Káne.
Len preto, že s ním boli mladomanželia vopred priatelia, dal im, o čo ho neprosili, lebo o probléme nedostatku vína sami nevedeli. Dal im lepšie víno, ako by si sami svojimi silami zabezpečili. Tým nielen zamedzil možnej hanbe a posmechu, ale ženíchovi sa dostalo pochvaly, hoci on ešte stále nevedel, za čo.
Tým sa ukázalo, akú odmenu môžu čakať tí, čo Ježiša a jeho matku zo svojho stredu nevylučujú. V Káne sa „zjavil svetu“, zázrakom za prítomnosti mnohých hostí. V našom bežnom živote sa nám nezjavuje zázrakmi, ale požehnanie prichádza v slede normálnych udalostí. Boh vlastne požehnáva všetkých, ale mnohí to nevidia a neprijímajú a preto sa i mnohí veriaci Boha boja.
Tie dobrá však musíme vidieť, chápať ako Božiu lásku a žitú vieru, a nenazvať ich náhodou alebo vlastnou šikovnosťou. Až vtedy tie mnohé malé zázraky uvidíme, na sebe pocítime, a ak budeme za ne i ďakovať, tak okrem viery pocítime i lásku k Bohu. A tak, ako zamilovaní ľudia stále na seba musia pozitívne myslieť, tak i zamilovanosť do Boha /Ježiša i Ducha/ nám umožní trvalé radostné duchovné spolužitie / meditáciu / s nimi už tu na zemi.
Aby však z veľkej radosti nad náklonnosťou Pána Boha k nám nevznikla v našich srdciach i pýcha, potrebné je vzťah normalizovať i pokorným mnohonásobným volaním prevzatým z východných cirkví:
„Pane Ježišu, Synu Boží, zmiluj sa nadomnou hriešnym.“
Lebo vďačnosť a pokora veľmi účinne zvyšujú lásku človeka k Bohu. A tak ako milujúci sa ľudia nepoznajú prekážky ku sebe, tak i ľudia milujúci Boha a Ježiša túžia prekonať i poslednú prekážku – smrť tela- s radosťou a bez strachu, čím sa splní i pôvodná vízia pre nás : „ Nemali zomrieť “.
Želám všetkým veľa radosti na ceste, ktorá je pravdou i životom bez konca.
Autor.
