Pan Dušan Dobrovodský, promovaný biolog ze Slovenska, se dlouhá léta věnoval mladým, jejich doprovázení v době dospívání a přípravě na manželství. Tak vznikla série přednášek a besed pro mládež i rodiče s podtitulem "77 otázok tínedžerov na možnosť života v šťastnom manželstve", kterou nyní přinášíme v originální podobě.
IV.
Harmonické manželstvo
Láska a jednota sú najdôležitejšie. /Z úvah Jána Pavla II a Don Slivoňa/.
Boh je láska a v rámci Najsvätejšej Trojice prežíva dokonalú jednotu. Preto je dokonale šťastný. A jeho najväčšou túžbou je i naša vzájomná láska a jednota. To sú základné podmienky i ľudskej pozemskej radosti a šťastia.
Preto nemáme žiť len
jeden pri druhom pre ukojenie svojich osobných potrieb, ale
jeden pre druhého pre ukojenie vzájomných potrieb. Jednota dvoch však neznamená, že sme úplne
jedno telo a jeden duch. Sme rozdielni, preto sme schopní
žiť jeden pre druhého, slobodne sa darovať
jeden druhému, a po prijatí toho daru
jeden druhému duchovne patriť. /Dôvera/. Netreba partnera nútiť, aby ma napodobňoval.
A preto tiež sme
„jeden za šťastie druhého“ zodpovední. Lebo tak, ako ľahko vieme šťastie partnera svojim egoizmom pokaziť, tak ho svojim altruizmom môžeme úmyselne tvoriť. A ak platí, že
šťastní môžeme byť len medzi šťastnými, tak tvorením šťastia hoci i dočasne znepriateleného partnera, sám tvorím i šťastie svoje. Pozemské i večné.
45. Kde je hranica osobnej slobody jednotlivca v manželstve?
Svoje spoločné šťastie musíme úmyselne ochraňovať, neustále tvoriť a dopĺňať. Lebo je mnoho spôsobov, ako ho ľahko možno zničiť. Napr. našou snahou po moci a ovládnutí iného, ďalej snahou o udržanie si osobnej slobody a nezávislosti nielen v konaní, ale i v myslení. Napr. i preto nad nami neustále znie dobrá rada:
„nepožiadaš“, teda výstraha pred
túžbou po iných partneroch a cudzom majetku, ďalej otázka osobného vlastníctva manželov, práva na súkromie, listového a virtuálneho tajomstva, a pod. Kde je tu „hranica osobnej slobody“ medzi dvomi manželmi?
Myslím si, že z vlastností lásky vyplýva, že medzi dvomi manželmi by hranica nemala byť. Iba rôzne široký /a smerom hore i nekonečný/ voľný priestor pre slobodný duchovný rozlet každého z nich. Preto, aby sa manželia vzájomne neobmedzovali, nič si nenútili, ale ani nemali žiadne tajomstvá. Aby i duchovne na seba stále videli, ale formy a obsah svojho duchovného života nemusia mať totožné. Každý máme svoju duchovnosť.
Preto svoje počiatočné vnútorné hranice, hradby a barikády ruší každý z milujúcich manželov postupne sám v sebe. „Chcem zrušiť svoju kulisu okolo seba, aby si ty na mňa dobre videla a úplne ma mohla pochopiť. Aby si sa mohla presvedčiť, že chcem iba tvoje dobro, a mohla ma milovať. Nechcem mať tajomstvo.“ Dobrovoľné rušenie tejto hranice môže byť iba darom a nie vynútením. Preto nie je stratou mojej slobody. Lebo každé nútenie, násilné hrabanie sa v súkromí partnera, ale i nútenie svojho súkromia partnerovi, hoci i za účelom „dobra“, osobnú slobodu partnera obmedzuje.
V harmonickom manželstve teda nie je problém otvoriť, ak je to potrebné, manželovu peňaženku, osobný list, či prezrieť jeho prijaté správy v mobile. Mali by byť bezúhonné, vysvetliteľné a lásku posilňujúce. Toto však platí len v harmonickom manželstve. A tých je len 10%.
Preto ma neprekvapuje varovanie súčasných psychológov, že “narúšanie súkromia“ čítaním partnerových sms, znamená pre 80 percent partnerstiev „rýchlu smrť“ vzťahu. /Nový Čas pre ženy, 23.7.2013/. Známy manželský poradca v ňom píše: „Jedným z najhorších partnerských mýtov je predstava, že by partneri, obzvlášť manželia, nemali mať pred sebou žiadne tajomstvá. Preto partnerov mobil a partnerove emaily, by mali byť pre druhého tabu! Lebo dobre konšpirovaný /utajený/ mimomanželský vzťah urobí omnoho menšie zlo, ako ten vzťah odhalený. Preto je vo vlastnom záujme podvedeného partnera, aby túžbu prezrieť partnerov mobil v sebe potlačil.“ Poradca píše, že približne u 80% odhalených nevier bola na začiatku „neposlušnosť“ podvedeného partnera. Teda to, že pátral /po nevere manžela/ tam, kde nemal.
Je smutné, že manželský poradca pokladá vernosť a lásku za mýty a nevie, že len ony vzťahy upevňujú. Neverí v harmonické manželstvo a nevidí príčinu rozpadu vzťahu v nevere, ale v jej odhalení. Nepriamo radí partnerom žiť v klamstve, žiarlivosti a nedovoliť partnerovi prezerať „môj mobil alebo email“. Skutočne nechápem, o akom súžití to ale hovorí. Čo takýchto dvoch ľudí ešte drží spolu, aká je to rodina? Je však smutné, že takýchto formálnych manželstiev neustále pribúda.
46. Čo všetko máme milovať? A koľko dievčat alebo chlapcov môžeme milovať? Veď sa nám páčia všetky! Ten výber vôbec nie je jednoduchý.
A to je dobre, že sa nám páčia viaceré. Aspoň si máme z čoho vybrať. A páčia sa nám pre rôzne vlastnosti telesné i duchovné. Ale pozor, nie každá pekná je i dobrá.
Preto múdry muž hľadá tú svoju jedinú, nežnú, dobrú i peknú. Vie, že len s tou bude šťastný a tú chce urobiť v živote šťastnou. Ale hľadá najskôr tú dobrú medzi tými peknými. Potom tá duchovná i telesná príťažlivosť budú robiť ich lásku nezničiteľnou.
V láske treba rozlišovať všeobecnú lásku ku všetkým, ktorá plynie z dobroty srdca, a lásku k životnému partnerovi, ktorá má v nás tiež ten istý pôvod.
Milovať máme všetkých a všetko. Teda Boha, prírodu, rastliny i zvieratá, ostatných ľudí, t.j. žiť bez nepriateľov.
Ale lásku muža a ženy treba prežiť vo dvojici. To je
prirodzený psychologický /duchovný/ zákon. Tak sme naprojektovaní. Ako muža a ženu nás stvoril a šťastne žiť môžeme len v rodine, vo vernej láske. A platí to i pre neveriacich.
Duchovná láska je nám vlastná, je to náš najvyhovujúcejší duchovný stav a jediná alternatíva. Láska napĺňa našu dušu trvalou radosťou a pokojom. A potrebuje sa realizovať a šíriť. Z lásky myslíme, rozprávame a konáme vždy len ústretovo voči ostatným i milovanej osobe. Láska vždy „bdie“ nad druhým. Milujúci vždy chce dobro milovaného. Na svet sa pozerá jeho očami a vidí vopred jeho potreby. Rozhovor milujúcich nie je konfrontačný, ale ústretový. Nič si nemusia vysvetľovať, presviedčať druhého o svojej pravde. Neustále hľadajú dohodu, spoločne plánujú, pričom myslia na spoločné dobro a dobro svojich detí. Partnera potešujú, prijímajú jeho návrhy a kladne ich oceňujú. Ochotní sú partnera pochváliť. Láska v manželstve i pohlavnú túžbu usmerňuje len na manželského partnera a snaží sa vyhovieť jeho potrebám. Preto ich manželský pohlavný život je harmonický a dlhodobý, lebo i on je založený na telesnej, psychickej i duchovnej ústretovosti a pohode. V láske je všetko dobré, bez lásky nič.
47. No a dá sa povedať, čo je to harmonické manželstvo? Čo je to harmonická manželská láska?
Manželstvom jedného muža a jednej ženy vzniká rodina. Rodina je prirodzeného pôvodu, preto že „ nie je dobre človeku samotnému“. Preto na zemi uspokojuje všetkých ľudí, veriacich i neveriacich. Je to jedinečná a nenahraditeľná inštitúcia heterosexuálnych partnerov pre vlastnú lásku, odovzdávanie života, výchovu detí a harmonický rozvoj osobností všetkých jej členov. Preto mužský a ženský princíp v rodine je nutný. Rodinu ničím nemožno nahradiť.
Každá rodina má svoju neopakovateľnú atmosféru. Tento duch rodiny je súčtom duchovných hodnôt všetkých členov rodiny. A závisí od ich vzájomného správania a to zase od ich myslenia. Pokoj v rodine rozhodne nezávisí od ich krásy, farby vlasov, pekného hlasu,
oblečenia, či výšky postavy.
Súdržnosť rodiny je závislá nielen na materiálnej solidarite, ale hlavne na harmonickej duchovnej láske manželov a ich telesnej príťažlivosti. V dobrom, lásky plnom manželstve telesná príťažlivosť lásku výrazne podporuje. A platí, že čím je duchovná láska väčšia, tým je i telesná príťažlivosť trvácnejšia.
Harmonická manželská láska je obojstranným darovaním celej svojej osoby partnerovi. Darom je všetko, čo máme a čo je v nás hmotné, telesné i duchovné. A je darovaním navždy. Darovaním, ktoré nikdy nechce prestať a ktorým chcem partnerovi pomôcť a urobiť mu radosť.
A v čom chcem pomôcť tomu druhému? Vo všetkom tak, aby bol šťastný a spokojný. A ak je takéto konanie opätované, vytvárame tým vzájomnú harmóniu pováh. Takto radosť, šťastie a pokoj neustále narastajú, čím narastá celoživotná láska.
V harmonickom manželstve je človek úmerne spokojný, lebo uskutočnil svoju túžbu po láske vo dvojici i k blížnym. Ak ju dosiahne, nechce ju zničiť, ale poistiť a chrániť. Jednak voči vlastným pudom a neláske, i voči názorom a konaniu liberálnej spoločnosti. A to sa najistejšie dá zdokonaľovaním svojej lásky, verejnou manželskou prísahou, spoločenským ocenením sobáša a rodiny a pre veriacich i Božím požehnaním.
Pre milujúcich sa manželov je zásada
o nerozlučnosti manželstva zdrojom šťastia a pokoja. Ak niekoho milujem, konám mu dobro. Teda ak dobrovoľne a radostne prispôsobujem svoju vôľu jeho vôli , dosahujem ich súlad, nie podriadenosť. Sebadarovanie má byť obojsmerné. A oboch ich teší spoločná dôvera a oddanosť. Preto je láska nezlučiteľná s každou telesnou i duchovnou neverou. Je skutočnosťou, že milujúci partner po nevere ani netúži.
48. Mnohí sa boja slova „navždy“. „Žiť spolu do mojej a tvojej smrti“.
„To nie je normálne, je to násilie, to mi nikto nenanúti.“ Takto myslia mnohí egoisti. Je to preto, že nechápu ani ľudskú slobodu, ani podstatu lásky. Kresťanskí myslitelia Marek Orko Vácha a Karel Satorius hovoria, že láska je spôsob myslenia, konania a prístupu k iným. Láska nie je mystická, ale veľmi konkrétna a každý z nás má právo slobodne zopakovať známe slová: „Prišiel som, aby všetci /okolo mňa/ mali život a mali ho v plnosti“. „Lebo Boh nás stvoril ako tvorcov nielen v materiálnej oblasti, ale i v duchovnej. Máme rozmnožovať i lásku a šťastie.
Preto mladík môže povedať: „Snúbenica moja, chcem ťa navždy milovať a moju lásku nepodmieňujem tvojou láskou. Moja láska je moja slobodná vôľa obrátená k tvojmu dobru. Nechcem od teba nič iné, len aby som ti mohol prejaviť moju lásku. Ja chcem mať vedomú účasť na tvojom šťastí a tvoje šťastie bude i mojim šťastím, mojou odmenou. Preto to chcem navždy, do mojej alebo tvojej smrti. A nechcem si ťa
vziať za manželku, ale slobodne sa ti darujem za manžela. A podobnú slobodu želám i tebe.“
Pri takomto systéme vzájomného spolužitia v láske v strednom veku zistíte, že si dokonale veríte, nežiarlite a dôverujete si. Viete, že partner sa bez vás všade správa tak, ako by ste boli pri ňom. Na otázku partnera, či ho milujete, ste schopný povedať: „Nemôžem ťa nemilovať, lebo tvoja radosť je jediné moje šťastie.“
49. Zapamätajte si, že v manželstve môžeme byť šťastní buď obaja, alebo nikto.
Preto sa treba slobodne rozhodnúť už pred manželstvom, je to úkon vôle, ktorým slobodu nestrácame, správne si partnera hľadáme a slobodne sa mu dávame. Takíto manželia spolu získavajú slobodu vyššej kvality. Darovaním svojej slobody vzniká medzi nimi najsilnejšie puto, ktoré ich plne uspokojuje. Každému z nich sa zdá, že má najlepšieho manžela /-ku/ na svete.
Menej odovzdávajú, ale viacej získajú. Pripomína mi to spoločné zdieľanie atómových elektrónov v elektrónových väzbách pri vzniku dokonalejšieho stavu v molekulách.
Manželská láska manželom vracia viac, ako darovali. Lebo všetko dáva v hodnotách, ktoré človek potrebuje a sám by si ich nezabezpečil. V dobrej spolupráci dávaním každý získa viac, ako žijúci samostatne. Je to teda zároveň vedomá snaha hľadať svoje šťastie v šťastí iného.
Preto nechcite žiť šťastne využívaním svojho partnera, ale chcite, aby bol šťastný on pri vás. A dobro vám začne oplácať. Hmotné veci používajte ako prostriedky pre rast najvyššej duchovnej hodnoty - lásky. ...choď a rozdaj sa /čo máš/ chudobným, teda tým, čo ťa potrebujú, urob im radosť, rozdaj i zo svojho času, schopností, rozumu i peňazí. Zanechaj doterajší stav výlučného hrabania a hromadenia a budeš šťastný. Teda v manželstve darovaním hmoty, služby i tela, získaš duchovnú hodnotu, svoje i jeho šťastie.
Ale začať musíš ty sám a tým naštartovať i partnera. Nečakaj, že začne ten druhý, lebo možno budeš čakať „do smrti“.
V duchovnej oblasti platia opačné zákony, ako v hmotnej. V láske sa šťastie získa len darovaním dobra. Čím viac dáš, tým viac máš. Človek sa často povyšuje, ale pravdou je, že čím máš menšiu pýchu, tým si väčší. Ak partnera pochváliš, ukazuješ, že sa veci rozumieš, že si odborník a že ho miluješ.
Tých možností urobiť radosť iným i sebe máme veľa. Pamätaj, že
slovom možno potešiť i uraziť, rukou možno pohladiť i udrieť, darovať i ukradnúť,
myšlienkou možno ničiť svoju lásku k partnerovi, i posilňovať ju. Záleží len na mojej ústretovosti.
50. Po takýchto slovách som raz dostal nasledovné otázky: Prečo možno naše manželstvo zlepšiť zlepšením seba, ak ja som lepší? Prečo po nedorozumení mám vždy ja začať normálny rozhovor? Prečo mám viacej ja milovať, ako partner?
Áno, naše manželstvo môžem zlepšiť len zlepšením seba, teda zlepšením prejavov mojej lásky. Zo samotnej podstaty života v láske vyplýva, že časté upozorňovanie, mentorovanie, vytýkanie rozdielností a prikazovanie harmónii manželstva neprospieva a obyčajne končí hádkou. Lebo šťastie pokoj, harmóniu a lásku k blížnemu prikázať nemôžeme. Tieto stavy a hodnoty sú produktom vlastného múdreho a pokorného ducha a srdca.
Náš pokoj sa začína v nás. A pokoj nemôžem odovzdať, ani predať. Ja môžem v pokoji iba myslieť a konať. Ak má človek vo svojom srdci pokoj, potom žije v pokoji i so svojim partnerom. A ten na jeho pokoj reaguje svojím pokojom a plní sa ním i jeho srdce. Jedine takto môžem ovplyvniť pokoj v rodine, v spoločenstve, v pracovnom kolektíve, v triede a pod. /nie krikom/. /Por. s Bibliou: Blahoslavení tvorcovia pokoja,.../
A podobne je to i s inými dobrými vlastnosťami – čnosťami. A je dobré, ak vidíš, že váš vzťah alebo manželstvo potrebuje viacej trpezlivosti, dobrotivosti, ústretovosti, pokory, pokoja a pravdy. A ako hore tvrdíš, máš ich viacej. Tak ich v tichosti používaj. Ak viac dávaš, ako prijímaš, produkuješ obetavú lásku. A presne to a jedine to mohol urobil na Zemi i Ježiš Kristus pre nás, pre naše zdokonalenie. Nanútiť dobrotu nikomu nemôžeme, môžeme ju len sami rozosievať. A uvidíš, ako sa bude postupne zlepšovať i partner a obaja budete šťastnejší.
A dobré je, ak si vážime i manželovu rodinu. Chcem predsa byť vďačný matke a otcovi, ktorí pre mňa tak dobre vychovali svoju dcéru. Sú to moji priatelia a ak vytvoríme jednotu dvoch, budú to i moji druhí rodičia.
A ešte niečo o tej múdrej pokore: Ak chceš väčšie dobro a lepší genetický fond svojich detí, musíš si zobrať ženu lepšiu, ako si ty sám. Preto nežiarli na jej dobrotu, ale teš sa z nej.
51. Prečo nie je láska dedičná?
Je správne, že sa nad počutým a prečítaným zamýšľate. Láska nie je z tohto sveta, preto nie je dedičná. Oblasť lásky je nekonečná ako Boh sám. Preto je tiež tak málo preskúmaná, záhadná a pre nás len čiastočne pochopiteľná. Preto tiež je možné zdokonaľovať sa v nej až do smrti a kto chce i po nej/očistec/. Pomocou našej duchovnej zložky ju s rôznym výsledkom tvoríme sami v sebe. Preto máme rozdielnu schopnosť milovať i odpúšťať. Nikomu z nej nenalejem, ale nikto mi z nej neukradne. Je však nákazlivá a príťažlivá. Radi ju prežívame, ale ťažšie sa o nej hovorí, lebo je v nás hlbšie, ako slzy. Jej prejavy a podmienky nám niekedy pripadajú ťažko pochopiteľné, výsledky, ovocie však má vynikajúce. Láska môže objať celý svet. Práve preto láka mnohých ľudí zamýšľať sa nad ňou.
Napr.: Pavol z Tarzu : Kto miluje svoju ženu / blížneho/, sám seba miluje.
: Ak by som lásky nemal, ničím by som nebol.
Joseph Hormitz : Láska je najkratšia cesta k sebe i ostatným.
Blaise Pasca : Srdce má dôvody, o ktorých rozum nič nevie.
Emili Dickinsonová : To, že láska je všetko, je všetko, čo o láske vieme.
Sv. Tomáš Akvinský : Kto je dokonalý v láske, je dokonalý v duchovnom živote.
Edith Steinová : Láska k blížnemu je mierou lásky k Bohu. /por. Nový zákon/
Sv.Terézia z Lisieux : Nie je iný prostriedok k dokonalosti, ako láska.
Sv. Augustín : Odmenou za lásku je sám milovaný človek.
/autor : : Šťastný môžem byť len medzi šťastnými, preto sa mám snažiť
o ich šťastie.
: V láske je všetko dobré, bez lásky nič.
Ak človek uzná pravdu väčšiny z týchto hesiel, je na dobrej ceste k dokonalosti a má šancu vytvoriť harmonické manželstvo.
Pamätajte si, že kto lásku seje, bude ju i žať.
A vás mladých sa pýtam: Prečo milujete svojich rodičov? Ešte stále pre výhody a dobrá, ktoré vám poskytujú? Ale oni vám ich poskytujú, lebo vás milujú. Nie z povinnosti ako v detskom domove. Keďže spolu žijete, tak toto určite rozoznáte. A dôverujte im, sami sa im niekedy prihovorte o svojom probléme. Ak to nebude zásadný „proti-názor a mudrovanie“, uvidíte, ako pekne zareagujú. A ich dobrotu poznáte na tom, že budú rešpektovať vaše súkromie. Preto prijímajte ich lásku s vďačnosťou a prejavujte im i vy svoju. Len tým im ukážete, že už nie ste deti, ale pekne dospievate po telesnej i duchovnej stránke..
Lebo kde sa láske naučíte, ak nie v dobrej rodine? Pri cudzích? Kto vás naučí rozoznať dobro od zla vo svete? Cudzí ? Ale tí často hľadajú svoje dobro, alebo za dobro niečo chcú. A bude to vôbec dobro? Budete to vedieť rozoznať od budúceho zla? Svet je ako maškarný ples, kde sa každý chce zdať lepší, ako je. Pri hodnotení ľudí sa preto často mýlime. Obyčajne „podľa seba súdim teba“ a preto je toľko sklamaní v láske k cudzím ľuďom.
Potrebné je preto, najskôr sa naučiť poznať a milovať duchovne a len potom rozoznáte skutočnú lásku a hodnoty i v iných ľuďoch. Len potom budete rozoznávať nielen telá, ale triediť i duchov, ktorí sa za telom skrývajú. „A poznáte ich po ovocí“, teda podľa skutkov. Lebo pekné reči sú ako zakvitnuté stromy. Všetky sú pekné. Preto slovami nemožno dokázať, kto viacej miluje. Zo svojej lásky sa však pokorne radujte, lebo spočiatku práve láskou ovládate zlo, ktoré drieme i vo vás. Až neskôr sa vám dobro stane podvedomým návykom.
A takto nie iný, ale vy budete rozhodovať o láske medzi vami a budete ju iniciatívne upevňovať, ak túto cestu váš partner prijme. A verte, že skutočnej láske sa ťažko odoláva.
