Pan Dušan Dobrovodský, promovaný biolog ze Slovenska, se dlouhá léta věnoval mladým, jejich doprovázení v době dospívání a přípravě na manželství. Tak vznikla série přednášek a besed pro mládež i rodiče s podtitulem "77 otázok tínedžerov na možnosť života v šťastnom manželstve", kterou nyní přinášíme v originální podobě.
III.
Ako sa vyvíja láska
37. Ako sa láska k človeku vyvíja?
Obyčajne sa začína zamilovaním do vonkajších vlastností a podľa miery zdokonalenia v duchovnej láske má táto zamilovanosť rôzny priebeh.
Tí, čo do 13-14 roku neobjavili duchovnú lásku s príchodom pohlavnej túžby a sexu začínajú žiť iba pre telesnú lásku. Najskôr v skrytosti, neskôr usilovne hľadajú sexuálnych partnerov mysliac si, že objavili lásku. Vidia v tom tiež prejav mužnosti a dospelosti. Sexuálnych partnerov do 18 - 20 roku získavajú vystatovaním seba a ponižovaním a výsmechom tých, čo majú iný názor. Neskôr, pri ekonomickej samostatnosti, si sex kupujú darmi /zmrzlina, večera a pod./, alebo priamo platením za sexuálnu službu. Samozrejme partnerky klamú, že ich milujú, že ich obdarúvajú z lásky.
Ak do 13-14 roku jeden alebo obaja partneri vlastnia duchovnú lásku, ovládajú svoju prirodzenú pohlavnú túžbu, sú priatelia a do vážnych vzťahov sa bezhlavo neženú. Ich zamilovanosť postupne prerastá k milovaniu vnútorných vlastností blížneho. Partneri postupne zdokonaľujú svoj vzťah, svoje povahy a dobré vlastnosti zameriavajú na vzájomnú ústretovosť. Predsobášny čas využívajú na vzájomné zdokonalenie a poznávanie, čím narastá ich duchovná láska a dôvera. Stále však ovládajú svoju sexuálnu príťažlivosť a tešia sa, že im dokazuje ich heterosexuálnu prirodzenosť. Ak už vytvoria určitú dôveru medzi sebou, môžu o svojej telesnej túžbe spolu hovoriť a prejaviť radosť z očakávania i svojej telesnej – erotickej lásky.
Duchovná obetavá láska a erotická telesná láska sú základom harmonického manželstva. Duchovná však musí vzniknúť ako prvá pred uplatnením pohlavného pudu. Uplatnenie pohlavného pudu bez agapé, bez obetavej lásky je podobné páreniu sa živočíchov a vzniku duchovnej lásky bráni.
Chlapci a dievčatá: Muži a ženy majú tak rozdielnu emocionálnu /citovú/ i telesnú a pohlavnú prirodzenosť, rozdielne vzájomné chápanie sa, že bez duchovnej lásky si nemôžu vzájomne porozumieť, dôverovať a telesne i emocionálne sa zjednotiť. Toto zjednotenie zabezpečí iba láska. Bez lásky vnímame tieto prirodzené rozdielnosti ako úmyselné provokácie partnera a rozdeľujú nás.
Muž v rodine býva starší a rodinu má chrániť, viesť, ale za ňu i zodpovedať. Preto má duchovne milovať aspoň on. Lebo ak je muž bez lásky, je z toho teror. Ak vedie láskou, je v rodine pokoj a harmónia. Ani mnohé ženy však túto príčinu svojho nešťastia nechápu a vyčítavo sa pýtajú: „Prečo je to vždy len tak, ako chce muž?“
Zjednocuje jedine láska. Dobrom nemôžme nikomu uškodiť a vždy sme pochopení. Keďže láska nepotrebuje všetko chápať, ale verí, dúfa, obetuje sa a chce dobro partnera, napriek našim telesným i emočným rozdielnostiam, automaticky vytvára vzájomnú harmóniu. Dosiahnuť však toto zjednotenie sa v láske nemožno za týždeň, ani za mesiac. A preto potom neskôr v láske bude všetko dobré, ale bez lásky nebude nič klapať.
Preto múdri snúbenci majú svoj život v dobrej réžii /plány, žiaden chaos/. Spočiatku spolu len „chodia“ a spoznávajú sa. Ich vzájomná láska rastie priamoúmerne s časom. Túžia byť v blízkosti svojho milovaného duchovne i telesne. Keď sa už dobre poznajú, keď sú už presvedčení, že jeden bez druhého nechcú žiť, keď chcú vytvoriť celoživotné manželstvo a založiť si rodinu, vychovávať deti, možno stanoviť deň sobáša.
38. Je láska v deň sobáša najväčšia?
Nie, v budúcom harmonickom manželstve láska v deň sobáša nie je najväčšia, hoci je to neopakovateľne pekný deň. V dobrom manželstve sa rozvíja počas celého života. Po sobáši ju mohutne podporuje i manželský pohlavný život, v ktorom sex je darom z lásky. Neposkytuje iba telesný pôžitok, ale je mocným nástrojom lásky, ktorú manželia prežívajú neustále ako radosť. Takíto manželia prežívajú telesnú i duchovnú harmóniu, spokojnosť a šťastie, ktoré sa zdokonaľujú až do staroby.
Potrebné je však, aby sme už v mladosti mali túžbu prežiť len jednu veľkú lásku. Nesmieme si telesne užívať striedaním, a čakať, ako to s nami dopadne. Už pred sobášom máme byť k sebe dobrí a úprimní, ale bez sexu, aby sme svoju lásku nerozbili na viacero malých, krátkodobých sexuálnych zážitkov, ktoré veľkú celoživotnú lásku zničia.
Výchova a sebavýchova je potrebná.
Nemáme dedičnú náklonnosť k dobru. Koľko výchovnej námahy musí vynaložiť matka, aby prekonala detské odvrávanie a trucovitosť. Aby naučila dieťa hračku požičať, rozdeliť sa s cukríkmi, alebo dať inému čokoládu. Tiež sa tomu hovorí dobrý skutok. A tá výchova sa musí začať už v 2.-3. roku života dieťaťa. Každý odklad je vlastne špatná výchova, lebo zlé návyky si dieťa osvojuje podvedome. Dobrou výchovou v rodine vznikajú postupne v duši dieťaťa dobré vlastnosti. Nimi dieťa koná dobré skutky, pričom mení svoju povahu k altruizmu a ku vzniku lásky. Dieťa sa teší z opätovanej lásky ľudí, ktorú samo vytvára. Postupne sa mu dobré vzťahy stanú návykom a zdá sa mu to normálne.
Slabá a zlá výchova posilňuje v nás prirodzený egoizmus, sprevádzaný pretvárkou, neposlušnosťou, klamstvom, lakomstvom, závisťou, nenávisťou a hrubosťou. Dieťa tieto negatívne vlastnosti využíva pre seba, často sa mu stanú závislosťou a prehlbujú jeho sebectvo. A i jemu sa tento životný štýl zdá normálny.
Ak si nesprávne vlastnosti prinesú tínedžeri až do manželstva, tak budú využívať, terorizovať a duchovne i telesne podvádzať svojho partnera i deti. Napokon v tomto duchu budú vychované i ony. Len zriedka si nevychované deti nájdu dobrých priateľov. Ak sú však múdre, dobrému partnerovi sa radi prispôsobia a sú schopné i milovať.
39. Dobré vlastnosti? Ktoré to sú a kde ich kúpim? Nájdeme ich niekde?
Ako ich poznáme? Prečo niekde v internetovom obchode neblikajú? A nedajú sa niekde aspoň ukradnúť?
Nie, nie. Nedajú. Z toho, čo sme doteraz povedali je zrejmé, že dobré skutky, dobré vlastnosti a lásku treba nacvičiť dobrou rodinnou, náboženskou i etickou výchovou. Dobro sa však nedá prikázať, ani vynútiť, dobro sa žije a dáva sa. Vám dospievajúcim však už rodičovská výchova veľmi nepomôže. Môžete si však sami pomôcť sebavýchovou. I
nej cesty k osobnej dokonalosti niet.
Často si nerozumní ľudia myslia, že my, dospelí si všetko, teda i lásku predsa zariadime svojim rozumom. „Uvidíte, aké bude moje manželstvo. To budete pozerať. Presne viem, čo chcem.“ Pozor, zase chyba . Buďme pokorní a úprimní. Príkazmi sa to riešiť nedá. V láske príkazy všetko pokazia, moc majú iba „čarovné slovíčka“ a vlastná pokora.
A je k tomu vhodná ešte i milosť Božia, ktorú ak chceme, dostaneme. Šancu zdokonaliť sa v láske máme všetci. Najväčší problém ale je s našou vôľou a rozumom. O manželstve platí, že ho môžem zlepšiť iba zlepšením seba.
Spomeňme si, že Ježiš povedal múdremu a starému členovi Veľrady Nikodémovi, že ľudia sa pre smutný život rozhodujú, /odsudzujú/ sami. Pritom seba prirovnal ku svetlu. „...súd, to rozhodnutie o budúcnosti je v tom,...že ľudia viac milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“. Teda žijú bez lásky a tým sa sami seba odsudzujú na život bez lásky a spásy.
40. Aká je teda láska? Aké má vlastnosti?
Najkrajšie o nej hovorili Ježiš Kristus, po ňom Pavol z Tarzu, pred nimi kráľ Šalamún a iní. Ježiš Kristus vo svojej blaženej zvesti predstavil svojho Otca ako lásku a milosrdenstvo, pričom zdokonalil spravodlivé starozákonné pravidlo: „Miluj Boha a blížneho, ako seba samého“ o obetavú lásku. Starozákonné náboženstvá boli i sú o ľudskej spravodlivosti, ktorú prisudzujú i Bohu. Ale spravodlivosť neprinášala pokoj, ani nikoho nemohla spasiť. Jedine ponuka lásky i obety a následné kresťanstvo umožnili zdokonaliť náš život o trvalý pokoj a šťastie bez nešťastia iných, lebo postavili lásku nad spravodlivosť. V podstate láska je nespravodlivá voči tomu, kto ju má a dáva. Zato však poskytuje nádhernú odmenu.
Nespravodlivosť
Biť a zabiť niekoho
Okradnúť niekoho
Oklamanie, podvod, ohováranie/ pravda o zle/
Závisť, lakomstvo
Nenávisť, hnev
Cudzoložstvo ničí lásku i dôveru
Spravodlivosť
Nezabiješ, nehnevaj sa, nikoho som nezabil
Nepokradneš, nekradnem
Neoklameš, nebudeš krivo svedčiť, len pravdu
Nezávidím nikomu
Ľahostajnosť, urazenosť, tichá domácnosť
Nevera za neveru, rozvod, ale spoločné nešťastie ostáva
Láska
Ochraňuj blížneho, pohladenie / i nepriateľa /
Daruj niečo / obetuj/
Budeš len dobre hovoriť, pochváliš blížneho
Dobroprajnosť, ústretovosť
Súcit, ľútosť, modlitba za blížneho /nepriateľa/
Vernosť obnovuje lásku, prináša šťastie a pokoj srdca
Uvažujme: Ak by zákon lásky prijali všetci ľudia, nepotrebovali by sme na zemi žiadne iné právne normy ani zákony. Pre všetkých ľudí by to znamenalo šťastie na zemi i vo večnosti.
Pavol z Tarzu bol výborný žiak, učiteľ i psychológ.
Keď Pavol z Tarzu vysvetľoval svojim korintským priateľom náuku o láske, tak im v prvom liste píše, že pre šťastný život zo všetkých 3 čností najväčšia je láska. Lebo viera i nádej bez lásky sú mŕtve. Hoci by človek mal mnohé veľké schopnosti, bez lásky by nebol ničím. Ak teda musím v určitom momente uprednostniť jednu z čností, dám prednosť konaniu z lásky.
A ďalej opisuje vlastnosti lásky: Láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nie je pyšná, nie je dotieravá, nie je sebecká, nerozčuľuje sa a nezmýšľa zle. Neraduje sa z neprávostí, ale raduje sa s pravdou. Všetko znesie, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí. Láska nikdy neprestane.
Tento citát by sme si mali opakovať ráno i večer, aby sme vlastne vedeli, akí máme byť. Lebo veľkosť človeka závisí práve od týchto skromných vlastností, hoci mnohí sa z nich smejú a sú im bláznovstvom.
Pavol z Tarzu bol iste dobrý psychológ a duchovne vyspelý, keď na prvé miesto medzi vlastnosťami lásky postavil trpezlivosť. Je to sestra pokory. Nie je to žiadna banalita, ale veľmi dôležitá vlastnosť pre uplatnenie tých ostatných vlastností. On ju v živote veľmi potreboval. Bez trpezlivosti sa nemôžeme správať k iným láskavo. A osoh z toho máme i my.
A čo vy mladí priatelia? Viete byť trpezliví, neunáhlite sa občas, nevybuchnete namiesto rozumného zváženia vášho názoru? Necháte iných dohovoriť? Nie ste ako bezduché kyvadlo, ktoré akciu okamžite strieda reakciou? Viete počkať desať sekúnd, vybrať rozumné riešenie a neoklamať? To však vyžaduje často vnútornú silu. Trpezlivosť nám umožňuje úspešne, rozumne a láskavo riešiť všetky problémy.
Alebo taká vzácna vlastnosť - „pokojamilovnosť“. Ste tvorcovia pokoja? Viete udržiavať pokoj tam, kde je pokoj? Viete vytvoriť pokoj tam, kde je nepokoj? Alebo tvoríte okolo seba nepokoj, hnev a roztržky. Tie blahoslavenstvá sú pre nás, pre náš pokoj a pre naše šťastie. Predsa sami šťastní byť nemôžeme. A k tomu, aby sme menili nepokoj na pokoj, je potrebná vnútorná sila. Pokora a ústretovosť nie sú slabosťou, to každý nedokáže. Príkazy, krik a škriepky sú slabosťou ducha ...
Oveľa účinnejšie je vidieť len polovicu partnerových nedostatkov, ale všetky jeho klady a oceniť ich.
41. Ako možno partnerovi pomôcť?
A vidíte, že pre uplatnenie lásky k druhému, musíme rozum a svoju vôľu zapojiť do služieb kladných duchovných vlastností /nie telesných pudov/.
Partnerovi môžem pomôcť iba vtedy, ak ho milujem. Ak sa viem vžívať . Teda vtedy, ak vidím jeho prácu, jeho túžby, jeho potreby, jeho samotu, jeho smútok, jeho bolesť a pomáham mu ich riešiť. Potrebná je však k tomu moja trpezlivosť, dobrotivosť, obojstranná úprimnosť, pravdovravnosť, pokora, ktoré nám umožnia o svojich skrytých potrebách a túžbach vedieť sa porozprávať. Práve trpezlivosťou a ústretovosťou získame partnerovu dôveru, úctu, uznanie a napokon i spoločnú radosť.
Partnerovi, ani nášmu manželstvu rozhodne nepomôžem poukazovaním na jeho chyby, problémy a spôsoby ich riešenia. To požadované osobné zlepšenie seba je v tom, že na partnerovi nehľadáme chyby, ale dobré vlastnosti, prejavíme s ním súcit a poskytneme pomoc. Každý i malý prejav pýchy, hrdinstva, chválenkárstva, poúčania, nevďačnosti, hrubosti, alebo predmanželskej, či mimomanželskej sexuálnej žiadosti, nás v očiach múdreho a trpezlivého partnera degraduje. A samozrejme ničí narastanie vzájomnej lásky.
42. Ja sa mám starať o iného? A kto sa o mňa postará? Kto mne pomôže, kto mňa poteší, kto mňa pohladí?
No predsa spočiatku ten, komu ty pomôžeš, o koho sa ty postaráš a koho ty pohladíš. Pavol z Tarzu to vyjadril slovami: „Kto miluje svoju ženu, sám seba miluje.“ A to platí všeobecne. Teda pre svojho muža, otca, brata, blížneho i nepriateľa. Veď spočiatku to má byť láska opätovaná. Až po získaní „dokonalosti“ vieme milovať i jednostranne, i tých, ktorí nás nemilujú.
V manželstve však ja musím chcieť jej dobro a ona moje. Jedine neustála výmena dobier nás spája a vytvára medzi partnermi dôveru a oddanosť. Pritom len spočiatku cítime nevyrovnanosť vzťahov. Neskôr naša skromnosť pri prijímaní dobier a zároveň naša veľkodušnosť pri dávaní, zabezpečia sami od seba, že dostávame viac, ako sme predpokladali. A takto postupne získame dokonalosť i pre obetavú lásku. Výsledkom je schopnosť vytvoriť harmonické manželstvo, v ktorom vládne telesná i duchovná spokojnosť. Možno s tým zo začiatku budete mať určité ťažkosti. Ale neskôr to bremeno bude sladké a radostné, lebo vaša vzájomná láska bude rásť.
Keďže táto pohodová rodinná atmosféra významne pomáha pri výchove detí, obyčajne si i ony vedia správne vybrať svojich partnerov, pričom ich mladé rodiny budú žiť vo viere i láske, podľa získaných návykov a vzoru rodičov. Dobrá rodina vychováva sama, svojou atmosférou, svojím duchom pohody a spolupráce. Ak deti nevidia, že rodičia sú zo seba šťastní, darmo ich chcú vychovať k dobru a predsobášnej pohlavnej zdržanlivosti.
Toto vzájomné harmonické súžitie viacerých členov rodiny, je vrcholom vzťahov, je obnovou strateného raja a začiatkom neba na zemi. A to je hlavný cieľ ľudského života.
43. Načo sa mám niekomu podriaďovať? Nepotrebujem žiadne príkazy ani milosti. Budem sám sebou. Nech prosia iní.
Non serviam. Slobodná vôľa pod vplyvom negatívnych vlastností ducha, umožňuje všetkým rozumným stvoreniam povedať: Nebudem slúžiť. Nebudem pomáhať nikomu, čo znamená, nebudem milovať okrem seba nikoho.
Je našou tragédiou, že mnohí zabúdame na prirodzený poriadok vzťahov, teda na lásku. Potom spolupráca rozumu a vôle s pudmi upriamuje nášho ducha len na hmotné a telesné dobrá, hrabeme ich k sebe vždy, i na úkor iných. Pri uprednostnení pudov pred láskou, plníme svojho ducha závisťou, nenávisťou a lakomstvom, ktoré plodia samotu, nepriateľstvo, násilie a vojny.
Preto každé užívanie pudov bez lásky iným i nám škodí.
V nich je ta zdedená náklonnosť ku zlu. Ich negatívne dôsledky človeka však vždy dobehnú. Obžerstvo, alkohol, fajčenie, drogy, hnev, nenávisť, klamstvo a lakomstvo v nadmernej miere vždy škodia. Podobne i predmanželský a mimomanželský sex a túžba po nich. Jednoducho hovoríme, že sú hriešne, škodiace.
Preto dobrá výchova a dobré mravné zásady sú pre náš rozum nutnou ochrannou. Pomáhajú nám zastaviť hedonizmus /užívanie slastí/ v určitých medziach, prospešných pre človeka. Kto vie byť „morálny“, je i normálny, spokojný a šťastný. Kto sám seba neovláda, škodí sebe i iným.
44. Čo je človek a aká je naša prirodzenosť?
Ján Pavol II. sa v roku l979 o človeku vyjadril slovami: „Ľudský život je vzácny, pretože je darom od Boha, ktorého láska je nekonečná. A keď Boh dáva život, je to naveky“.
Toto tvrdenie je pravdivé, lebo láska je božská vlastnosť a naša je jej súčasťou. A Boh nás dobre pozná a želá nám radosť a šťastie. Boh i veda nás učia, že naša prirodzenosť je telesne - duchovná. I duchovno je nám prirodzené. Človek nie je iba najdokonalejší živočích. Osobný vývin človeka začína rozvojom tela a prijatím čistého ducha pri počatí. Pomocou tela, rozumu a milosti sa postupne viac a viac zdokonaľuje duch. Telo v druhej fáze života na Zemi pomaly „chátra“, až ho človek v pokore opustí. Po oddelení obidvoch zložiek každý človek bude žiť iba duchovne.
Osobný vývin človeka nekončí smrťou tela, ale každý pokračuje ako duchovná osobnosť. V duchovnom stave sa človek môže, ak chce, ďalej duchovne zdokonaľovať /očistec/.
Tento osobný vývin človek zmeniť ani zastaviť nemôže. Človek sa sám rozhoduje iba o tom, či chce trvalo žiť v láske a šťastí, alebo bez nich.
Preto je potrebné, aby naša pozemská láska bola zameraná nielen na ľudí, ale i na Boha, ktorý nás miluje všetkých. Tieto dve zložky lásky sa vzájomne významne podporujú. A ak človek bude po smrti tela ďalej žiť v láske, bude navždy šťastný. Ale musí toho byť schopný.
