Pan Dušan Dobrovodský, promovaný biolog ze Slovenska, se dlouhá léta věnoval mladým, jejich doprovázení v době dospívání a přípravě na manželství. Tak vznikla série přednášek a besed pro mládež i rodiče s podtitulem "77 otázok tínedžerov na možnosť života v šťastnom manželstve", kterou nyní přinášíme v originální podobě.
II.
Môžeme rásť.
34. Ako sa možno naučiť láske? Výchovou a sebavýchovou
Rozhodne nie od zlých kamarátov, ani v pochybných kluboch, ba niekedy ani v škole na hodinách etickej /sexuálnej/ výchovy. Liberálni učiteľ bude hovoriť o „sexuálnych prejavoch lásky“, pri čom myslí iba na sex, čím obhajuje svoj životný štýl./Každý obhajujeme svoj životný štýl!/
Obyčajne sa taká výchova obmedzí na to, ako sa nestať rodičom v neželanom čase, na rozumné súžitie a rozdelenie úloh v domácnosti, prípadne sa dospievajúci dozvedia, že predmanželský a mimomanželský sex nie je zdraviu škodlivý, ale je neetický. O jeho skutočnej škodlivosti pre duchovnú lásku a harmonické manželstvo sa na etike a sexuálnej výchove zvyčajne nehovorí, lebo prednášateľ často ducha neuznáva a obetavú lásku nemá. A dať môže len to, čo sám má. Preto by tieto predmety mali vyučovať učitelia, ktorí v harmonickej rodine žijú.
A od koho dobré rady získate, záleží od vás. Máte predsa svoj rozum, rodičov, priateľov, dobrých učiteľov, teológov a kresťanskú literatúru. Sebavýchovu koná múdry človek po celý život, lebo láska môže narastať neustále. Duch človeka je vo svojich snahách a možnostiach neobmedzený. Túži po láske, kráse, dobre a pokoji srdca a spokojný je len, ak nimi naplní svoj život. Veľkú výhodu majú tí, ktorí majú láskavých rodičov, ktorí ich v rodine láske a ústretovosti naučili najmä svojim vlastným príkladným životom v láske.
35. Čo je zárukou dobrej výchovy v rodine ?
Výchova v rodine závisí od rozumnosti a lásky rodičov. Od ich vzťahu závisí neopakovateľná rodinná atmosféra, ktorú majú všetky rodiny a ktorú vnímajú všetci prítomní. /Domáci i cudzí/. Tento pozitívny alebo negatívny duch rodiny je hlavným výchovným činiteľom. Samotné poúčanie má byť i emotívne. Deti majú vedieť, že rodičia sú zo seba a pri sebe šťastní. Dobré je, ak sa rodičia oslovujú menom a občas sa pred deťmi i pobozkajú. Krátky bozk je prejavom lásky a pokoja, dlhý sexu. Deti tým vidia, že ich rodičia sa milujú a že bozky a objatia patria do rodiny. Aktívne, pozitívne a emotívne vedenie detí rodičmi je nevyhnutné, ale vždy spôsobom primeraným ich veku.
Napr.
Raz som hlasne odsúdil televízny program, v ktorom našim 9–11 ročným deťom neprekážal mimomanželský vzťah. Chcel som ich poučiť. A ony, vraj, čo je na tom zlé?!? Na päť sekúnd mi vyrazili dych. Preto som zareagoval: „No dobre, ak je to správne, tak i ja si už budem musieť nájsť nejakú novú mamičku, aby som ju mohol bozkávať “. Po tomto na päť sekúnd zmĺkli a pozerali na mňa. To ste mali vidieť, s akým krikom sa potom na mňa vrhli. Plné kreslo nás bolo. A ja som v tom boji divokom len volal:
„Čo to robíte, veď ste povedali, že to nie je zlé, tak čo som zle povedal, teda prečo ma chcete biť, už dóóóósť...“. A ony: „Ale to bolo len v televízii, ty si to využil proti nám, ty si náš tatko, ty to tak nemôžeš, ty máš mamičku a nás, to sa tak nesmie,“ a pod. A otec neskôr: „No a myslíte si, že tá mamička v tej televízii nemá svoje dieťatko? A ten tatko nie je niekoho tatko? Čo asi hovoria tie ich detičky? Veď to televízia nás klame, že v dlhom bozkávaní ockov s cudzími mamičkami nemáme vidieť nič špatné!! Pre deti je to ukradnutie rodiča. Predsa všetci dospeláci majú svoje detičky, ktoré potom pri rozvode plačú... Je to teda správne, že nás rodičov televízia takto nabáda, aby tatko, alebo mamička od nás odišli k iným deťom?... A ako by to bolo, ak by sme sa v rodinách všetci povymieňali, ako kto chce. Preto máme v rodine pekne žiť, aby sme sa mohli mať radi...“ Určite to bolo pre naše deti dobrým poučením.
V rodine sa mravná výchova konkrétne koná najmä preventívnou výchovou. Deťom sa rodič má venovať, aby poznávali dobro a nemali čas na zlo. Účinné sú spoločné hry, spoločné čítanie kníh, pozeranie výchovných filmov. Napr. Heidy, Polyana, Malý lord a mnohé príbehy o svätých. Najprístupnejšie je dieťa v postieľke pri večernej rozprávke pred spaním. /Mimochodom v čase večerných filmov pre dospelých/
Vhodné sú spoločné jednodenné rodinné pešie alebo cyklistické výlety. Alebo viacdenné táborenie i s kamarátmi. Tam sa deje preventívna výchova. Otec ľahšie vychová svoje dve deti za prítomnosti 10 kamarátov, ako bez nich. Pre kamarátov, i vlastné deti, je taký otec vzorom po celý rok, ba i po celý život.
Mamička a ocko majú vždy pravdu.
Dieťa je veľmi vnímavé na správanie a reči dospelých o členoch rodiny. Mamička a ocko majú vždy pravdu. Preto je veľmi účinné, ak pred deťmi poprosíme, poďakujeme a pochválime iného člena rodiny: „Toto mi urobil ocko!“ povie dieťa. Matka: „Nádherné, to je dobrý ocko. Vidím, že ťa má rád.“ /babka, dedko, sestra, strýko, pani učiteľka a pod./ Dieťa v tom momente miluje matku i toho pochváleného. A tento výchovný efekt nedosiahneme žiadnym iným spôsobom. Dospelý nesmie žiarliť na lásku dieťaťa k iným ľuďom, ale ju má podporovať. Nech ho miluje čo najviac ľudí. Lebo nerozumná matka pohanením otca alebo pani učiteľky pred dieťaťom zníži lásku dieťaťa k nim, načo doplatí samo dieťa a tým i matka.
V kresťanských rodinách je pri výchove veľmi účinná náboženská výchova, lebo hovorí o láske a učí deti vidieť ľudské vzťahy Božími očami. Vhodná je i spoločná návšteva detských bohoslužieb. Pravidelnou spoločnou modlitbou, rozprávaním a kreslením biblických príbehov, alebo dobrých zvieratiek, pozeraním príbehov o svätých a pod.
Dieťa sa pýta: „Prečo mám poslúchať mamičku i Ježiška?“ Dobrá odpoveď je napríklad takáto: „Lebo Ježiško vidí i v skrytosti, ale mamička nie. Preto sa Pána Ježiša nedá oklamať. A Ježiško i Pán Boh sa tešia, ak vidia, že plníš sľuby dané mamičke. Lebo mamičku už Ježiško miluje, i ona jeho. Preto sa ľahko dohodnú, že ti obaja budú pomáhať byť dobrým.“
Vhodný je i premyslený výber budúcich kamarátov napr. návštevami rodín alebo samotných detí v spriatelených rodinách. Deti sa chodia vo voľnom čase ku kamarátom hrať, ale vždy pod dozorom jednej z matiek.
Teda lásku naučíme láskou a nenávisť nenávisťou, ktoré však zasiahnu i nás.
Inej výchovnej cesty niet. Netreba vidieť v dieťati len zlo a hnevať sa. Dieťa treba pochváliť za dobro, za dobrý skutok a samo postupne opustí zlo. Takto svojou láskou vytvoríme harmóniu medzi dušou dieťaťa a členmi rodiny. Dieťa sa z nich teší a je ochotné dobré skutky opakovať. Tým v jeho duši vznikajú dobré vlastnosti. A to sú vlastnosti lásky. Ešte si pamätajte, že v láske sa nedávajú podmienky, láska je nezištná. Odmenu nežiada, hoci nakoniec vždy ju v nejakej forme má.
Láska nemusí byť výsadou dospelých. Poznáme tínedžerov ako duchovných velikánov s pekným charakterom. Poznáme však i dospelých a starcov so sebeckým charakterom malých detí. Závisí to od dobrej alebo špatnej výchovy a sebavýchovy.
Správny vzťah k ľuďom v deťoch tiež podporíme používaním slov – Prosím a ďakujem /pokora a vďačnosť/. Vo všetkom a neustále však buďme pre deti vzorom.
36. V dnešnej dobe, kedy nemáme čas ani na seba, máme svoj čas venovať deťom?
Áno, láska je priamoúmerná času, ktorý deťom venujeme. A za rodičov to nemôže vykonať nikto. Dobrá výchova závisí od motivácie detí k dobru, od výberu hračiek, rozprávok, kníh a filmov, ktoré deťom predložíme. Od kvality kamarátov, ktorých im návštevami v spriatelených rodinách nepriamo vyberieme. Alebo 8-12 matiek sa dohodne a vytvoria na stabilnom mieste doobedňajší „Klubík“, kde sa ako vychovávateľky matky striedajú, alebo si niektorú platia.
V dobej rodine máte šancu naučiť sa zmyslu pre poriadok. Nedivte sa otcovi, ktorý má 6 detí, že vyžaduje poriadok. Ak v dome urobil miesto pre 8 kabátov, 16 topánok a 7 čiapok, a večer tam nájde len 1 kabát a jednu šatku, ostatné sú pohádzané na stoličkách a na zemi, určite bude dojatý. A najviac by deťom poškodil, ak by to všetko začal zbierať a upratovať a ani múdra matka to nerobí. On musí zareagovať správne, s mierou, ale deti tiež. Každá vec má mať v dome svoje miesto. Potom ju nikdy nebudete hľadať a v dome bude stále poriadok. Iste teraz viete, prečo vaši prastarí rodičia vo tme a na jedno položenie ruky vždy našli zápalky.
Milí tínedžeri, i vy raz budete rodičmi. Ale ak sa budete smiať na oplzlých slovách svojich detí, nikdy im nič nezakážete, dáte im peňazí koľko budú chcieť, necháte ich pozerať čo chcú, budete ich obhajovať pred učiteľmi a budete sa s manželkou pred nimi hádať, pripravte sa na boľavý a problémový život, ktorý dožijete v duchovnej samote v domove soc. služieb. A vy budete všade rozprávať, že si vaše deti od malička nedali nič povedať.
Mnohí rodičia svoje deti vychovať nevedia, lebo sami sú nesprávne vychovaní
Niekedy sa rodičia tešia, že im deti dajú pokoj a bavia sa sami. Ale žiadna výchova je špatná výchova. Časté odvrávanie a svojvôľu detí považujú za správny vývin k rozumnosti a samostatnosti. K agresivite ich priamo vychovávajú napr.: Kupovaním hračiek v tvare zbraní, pozeraním bojových a mravne /pre ich vek/ nevhodných filmov, zapíšu ich na bojové krúžky a pod. Mnohých naučia biť sa, aby sa v škole mohli brániť! Takto zle vychované deti potom v škole i na ulici často na mladších spolužiakov útočia svojou agresivitou a šikanovaním.
Často rodičia dávajú nevhodný príklad svojim deťom vulgárnymi rečami a zotrvávaním v spodnej bielizni, čo predčasne evokuje erotické vnímanie a túžby detí.
Mnohí rodičia a vychovávatelia dobré skutky považujú za religiozitu a výchovu k poníženosti a podriadenosti. Ich deti sa však často už ako 9-11 ročné správajú sebecky najskôr k rovesníkom, o dva roky pribudne šikanovanie slabších v škole i na verejnosti a o ďalšie dva roky ich už lákajú drogy a delikvencia. Časté bývajú i útoky voči rodičom a učiteľom.
V tomto čase sú rodičia výchovne už bezmocní a čudujú sa, kde sa to deti naučili. Vinu za zlú výchovu svojich detí nehľadajú v sebe, ale na škole, v kamarátoch a na ulici. Nevidia, že v tej istej škole sú i dobre vychované deti a výchovný program je tam jednotný. Príčina je teda v rodine. Vina rodičov je v tom, že nenaučili deti dobrote, láskavosti, slušnosti, skromnosti a poslušnosti, aby mohli samé odolať vplyvu ulice – väčšiny. Náprava takýchto výchovných chýb býva bolestivá pre rodičov a nákladná pre celú spoločnosť. Tieto deti nie sú vôbec pripravené pre harmonický rodinný život a bývajú v živote nešťastné. Plnú zodpovednosť za ich nešťastie však nesú ich rodičia.