Pan Dušan Dobrovodský, promovaný biolog ze Slovenska, se dlouhá léta věnoval mladým, jejich doprovázení v době dospívání a přípravě na manželství. Tak vznikla série přednášek a besed pro mládež i rodiče s podtitulem "77 otázok tínedžerov na možnosť života v šťastnom manželstve", kterou nyní přinášíme v originální podobě.
P r e d s l o v
Vždy ma znepokojovala otázka, prečo je v ľudských vzťahoch toľko problémov, toľko nepokoja a nešťastia, ak tieto vzťahy závisia práve od daných ľudí. Prečo je toľko nešťastných manželstiev, hoci vznikli dobrovoľne a z veľkej lásky.
Ukázalo sa, že mnohí adepti na heterosexuálne manželstvo majú egoistické povahové črty a že vytvoriť harmonické manželstvo vlastne ani nemôžu. A tiež pre to, že sa chlapec a dievča pred vznikom manželstva málo poznajú, lebo sú mladí a v poznaní ľudských pováh, psychiky a tela neskúsení. Často tiež nevedia, že erotickej láske sa učiť nemusíme, ale duchovnej láske áno. Preto z rôznych príčin rozhodujú o výbere budúceho partnera bez duchovnej lásky, ktorá im potom v manželstve podstatne chýba.
Preto ako učiteľ som začal konať prednášky a besedy so žiakmi i študentmi na tému o príprave na harmonické manželstvo.
Niektorí poslucháči načúvali s ľahostajným úsmevom, iní s utajenou radosťou, lebo počuli, po čom v kútikoch svojich sŕdc skromne túžili. Chceli by byť v živote šťastní, ale boja sa svojej neskúsenosti, boja sa náhodného výberu partnera. Počuli slovo láska skloňovať v rôznych pádoch, formách i významoch, až sa im zdá neskutočné, že by práve oni našli svoju svetlú budúcnosť v harmonickom šťastnom manželstve.
Myslia si, že pravá láska nie je pre nich, že je výsadou len hŕstky vyvolených básnikov, filozofov a kráľov. Mnohí mladí túžia po nežnosti, dôvere a oddanosti k milovanej osobe, ale sú v menšine a osamotení sa o svojich túžbach nemajú s kým porozprávať, lebo ich priatelia pri slove láska myslia iba na krásu a sex. Pýtajú sa, či ešte i dnes existuje láska, o akej hovoril Shakespeare, Šalamún, Kristus alebo Sládkovič, či skutočná láska existuje a ako ju možno získať. Potešilo ich ak počuli, že láska nepodlieha móde ani storočiam a môže ju mať každý, kto po nej túži a je ochotný pre ňu i niečo urobiť.
Je však dosť i takých, čo si myslia, že láska je výmysel, že vernosť je nemoderná, že si treba užiť s hocikým pokým sme mladí, že hetero-rodina je zbytočný prežitok, lebo ak sa pozrú na svojich rodičov, tak vraj „ nič moc“. Lásku doma nevidia a neprežívajú, tak prečo sa majú o niečo také usilovať.
Preto sa snažím jedným i druhým v rámci ich 77 otázok odpovedať, že láska existuje, že sa oplatí v sebe ju vytvárať a svojmu okoliu ju rozdávať. Lebo človek len duchovnou láskou môže seba i iných urobiť šťastnými.
I. Všetci chceme byť šťastní
Prečo my mladí máme hovoriť a počúvať o manželstve?
Všetci ľudia na svete túžia po šťastí a pokojnom živote. Tieto vzácne hodnoty však dosahujú rôznym spôsobom a rôznymi prostriedkami. Je dokázané, že najtrvalejšie šťastie na zemi, radosť a pokoj ducha možno dosiahnuť životom v harmonickom manželstve.
Hlavne pre to, že od lásky, od pekných vzťahov, od šťastného manželstva závisí nie len osobné šťastie manželov, ale i rodinných príslušníkov a priateľov. Životná prax, i mnohí myslitelia, psychiatri, psychológovia i teológovia dokazujú, že človek stratí osobné šťastie a pokoj v duši, ak nemá alebo stratí svojho životného partnera, ak z rôznych príčin žije bez lásky a pekných vzťahov. Majetok a peniaze lásku nemôžu nahradiť, lebo majetok prináša pýchu, láska však pokoru, vďačnosť, ústretovosť a úprimnosť.
Bez lásky sú i mnohí majetní ľudia nešťastní, nervózni, depresívni až duševne chorí, lebo nevedia v pokoji žiť s inými ľuďmi. Mnohí podľahnú alkoholu a drogám. Niektorým sa nechce ani žiť. Na Slovensku sa pokúša ukončiť život až 85 ľudí denne. Mnohí z nich z nešťastnej lásky.
Ale opätovaná láska v manželstve i v zasvätenom živote je zdrojom šťastia a pokoja. Jednou zo základných podmienok pokojného života je prirodzený zákon, že
šťastní môžeme byť len medzi šťastnými ľuďmi, preto sa máme snažiť všetkých okolo seba robiť šťastnými. Pomocou lásky a dobra v duši, koná človek dobro iným a tým šíri pokoj a šťastie okolo seba. Sám sa tak ocitá v kruhu toho pokoja, nemá nepriateľov a cíti sa šťastný.
Egoista nevie, že láska a šťastie sa nehľadajú, ale vytvárajú. Preto je správne, ak postupne meníme sebeckú lásku /egoizmus/ na lásku nezištnú /altruizmus /alter = iný/, na schopnosť konať iným dobro, až obetovať sa. No a to je začiatok osobnej dokonalosti, pokoja a šťastia. Lebo láska je večná, ale my, ľudia, sa láske máme naučiť už tu na Zemi. A to býva pre mnohých ľudí značný problém. Preto je v mladšom veku potrebná láska rodičov, priateľov a učiteľov, aby sa deti naučili milovať, a v dospievaní aby mohli sami svoju lásku a tým vlastne seba zdokonaľovať. Táto sebavýchova v láske je potrebná počas celého pozemského života.
Ja viem, že
vy mladší o manželstve a výchove svojich detí ešte nepremýšľate. Je však potrebné o tom hovoriť, lebo už iste cítite ten zvláštny hrejivý vzťah k inému pohlaviu, chlapci ku dievčatám a dievčatá ku chlapcom. A tiež preto, aby sa tento vzťah nerozvíjal iba po stránke telesnej túžby, ktorú všetci dedíme, ale aby najskôr medzi dvojicou vzniklo priateľstvo a láska, ktoré nikto zdediť nemôže, lebo sú to vlastnosť duchovné. A duchovné dobré vlastnosti získavame výchovou a sebavýchovou počas života. Podobne i zlé osobné vlastnosti sú dôsledkom zanedbanej výchovy a žiadnej sebavýchovy. Láska má byť obsahom kultu i kultúry človeka, lebo ony nás zdokonaľujú a poľudšťujú. A to je cieľom každého z nás.
Aké máme vzory vo svojej blízkosti?
Je samozrejmé, že
vy si často vytvárate názory na manželstvo podľa vzorov okolo seba. Ak žijete v peknej harmonickej rodine vašich rodičov, ak vás hreje teplo domova, tak viete, o čom hovoríme a túžite i vy prežiť raz taký pekný vzťah.
Ak je však manželstvo vašich rodičov naplnené nepokojom, hádkami a prípadne i rozvodom, iste netúžite po takom šťastí. V nešťastnom manželstve všetci trpia a obyčajne každý hľadá vinu u partnera. Vždy je to však nedostatok duchovnej lásky, osobného altruizmu, pozitívneho kultu a kultúry. V takej rodine je napätie a chaos a to vôbec nie je vhodné prostredie pre výchovu. Bez lásky býva výchova neúspešná, lebo čo rodičia nemajú, nemôžu dať. Nič však nie je stratené. Ak má človek lásku, má i snahu o vlastné zdokonalenie. Sebec však žiada zdokonalenie partnera.
Možno teraz, v dospievaní, nemáte lásku ešte ani vy. Ale výchova a vlastné zdokonaľovanie v dospievaní je postupný proces. Preto prosím, neunáhlite sa a verte mi. Skutočná láska existuje a závisí hlavne od každého z nás, najmä od našej výchovy a sebavýchovy k dobrote a k láskavosti.
Dospievanie - jar života
Vy, mladí, teraz žijete v období dospievania. Dospievanie je obdobím intenzívneho telesného, psychického i duchovného rastu a obyčajne končí výberom životného partnera a manželstvom. Pri dospievaní sa zdokonaľujú obidve zložky našej osobnosti:
telo i duch.
Dospievanie tela je viditeľné, a preto mu ľahko venujeme značnú pozornosť. Pri dospievaní ducha získavame kladné povahové vlastnosti, ktoré sú podmienkou lásky. Keďže duchovné dospievanie je navonok neviditeľné, mnohí rast v láske často zanedbávajú.
Kto zanedbá svoj duchovný rast v láske, je schopný sa zamilovať iba do vonkajších vlastností partnerovho tela, ale nevie milovať. Potrebné je preto vedieť,
že sympatia a telesná príťažlivosť ešte nie sú láskou.
Býva pravidlom, že od úrovne dospievania, od úrovne vášho myslenia závisí kvalita vzdelania, budúceho povolania i vytvoreného manželstva. Už dávno sa vie, že náš budúci život závisí od nášho súčasného myslenia. A iste uznáte, že to je super dôvod pokladať dospievanie za najdôležitejšie obdobie v živote.
Športujeme, chodíme do školy, vzdelávame sa, pripravujeme sa na zamestnanie a pod. Často sa však stáva, že na budúce manželstvo sa mnohí nepripravujeme. Spoliehame sa iba na náhodu, rozum a telo. Keďže zmysel pre vonkajšiu krásu je nám vrodený, cítime sa dosť šikovní a veríme, že si všetko správne zariadime. Mnohí si myslia, že k súžitiu muža a ženy stačí zamilovať sa do vonkajších vlastností tela, do krásy partnera, a preto sa viac venujú skrášleniu tela, ako ducha. Je to však sebaklam i klamanie partnera.
Lebo láska nie je len v kráse tela. Krása nie je zárukou pravdovravnosti, ani nám nedá trpezlivosť, či dobrotivosť, odvahu, súcit alebo spravodlivosť. Nikoho ňou nepochopíme, ani mu neodpustíme. Pri rozhovore sa s nami nerozpráva krásna tvár, ale duch človeka. V mladosti často nechápeme, že bez duchovnej lásky je ľudské a najmä manželské spolužitie nemožné.
Nedostali sme všetky vlastnosti od našich rodičov?
Človek sa nerodí dokonalý, ale k dokonalosti je povolaný.
Odborníci ľudskú lásku delia na tri základné typy. Je to duchovná - obetavá láska, ďalej bratská láska, priateľstvo a telesná príťažlivosť – erotická láska, sex.
Primeraná vyváženosť všetkých troch typov lásky je podmienkou pre vznik harmonického manželstva medzi mužom a ženou.
Človek je duálna osobnosť, má telo i ducha, ktoré spája a zjednocuje naša psychika. Toto prepojenie je dokonalé a koná sa pomocou mozgu. Keďže nehmotného ducha dokázať nemožno, mnohí si myslia, že naša osobnosť pozostáva iba z tela. Všetci však telesno-duchovným životom žijeme. Niekto úspešne a šťastne v pokoji a v láske. Niekto v zlobe, nenávisti a sebectve prežíva nepokoj a duchovnú samotu.
Mnohé telesné vlastnosti dedíme, ale duch nie je súčasťou tela a dostávame ho pri počatí čistého. S telom dedíme pudy. Napr. pud sebazáchovy a pud pohlavný a všetky telesné vlastnosti, napr. krásu tela, farbu pleti, vlasov a pod.
S duchom dostávame zmysel pre krásu i dobro. Dospievanie ducha v obetavej láske je skryté a prejavuje sa získaním kladných povahových vlastností. A len pomocou tejto lásky možno žiť v harmónii s ľuďmi a vytvoriť harmonické manželstvo. Lebo len ona zjednocuje a spája. Samotná telesná príťažlivosť je bez duchovnej nezištnej lásky len dočasná, lebo je sebecká, zameraná všeobecne na iné pohlavie, využíva obyčajne blízku osobu, ale v problémoch dvojicu rozdeľuje.
Keďže vytvorenie duchovnej lásky, pred uplatnením erotickej lásky v živote človeka, je nevyhnutné pre vznik harmonického manželstva, v nasledovných statiach sa zameriame najmä na túto skutočnosť. Nepochopenie tohto princípu býva najčastejšou príčinou rozpadu vzťahov medzi mužom a ženou. / Erotika je psychický prejav sexuality, citový vzťah k telesným vlastnostiam a prejavuje sa radosťou z prítomnosti iného pohlavia./
Máme vôbec dušu, videl ju niekto?
Skutočne som sa stretol s ľuďmi, ktorí neuznávajú, že človek má ducha a degradujú človeka len na živočíšnu podstatu. Väčšinou sú to však liberálne zmýšľajúci ľudia, ktorí nechcú zodpovedať za svoje činy, neuznávajú pozitívne súžitie ľudí a neuznávajú duchovnú lásku.
Môjmu priateľovi, psychiatrovi MUDr. Kvasničkovi položil raz poslucháč otázku: Ako vy, ako doktor, môžete veriť v dušu a liečiť duševné choroby? Ako vyzerá chorá duša?
V odpovedi dostal informáciu, že duša je nehmotná a preto rozhodne nemôže byť chorá. To, čo nazývame duševné choroby sú choroby mozgu alebo iných častí tela. Duch sa psychickými, duševnými procesmi prejavuje v našom myslení a konaní. Rôzne poruchy mozgu vznikajú stresom alebo úrazom. Tieto poruchy zabránia duši v normálnom prejave tak, ako špinavé alebo zafarbené sklo žiarovky premení normálne svetlo vlákna na červené alebo zelené. Liekmi alebo elektrickými šokmi možno funkcie mozgu opraviť a duch sa môže znovu normálne prejaviť.
Okrem spracovania podnetov z duchovného prostredia má mozog i mnoho iných funkcií. Napr. spracováva podnety vonkajšieho prostredia, reflexy, pamäť a iné.
Súčasný krátkozraký liberálny názor duchovnú zložku človeka i života neuznáva. Ak treba, hovoria o dobrosrdečnosti, o láskavom, alebo tvrdom srdci a pod. Keďže na nutnosť duchovného rastu upozorňujú iba niektoré náboženstvá, zdá sa, ako by ducha mali len ľudia veriaci, iba kto chce. Duch je však integrálnou súčasťou každého človeka a každý ho i používa, alebo k dobru, alebo produkuje zlo sebe i iným.
Osobnosť človeka sa prejavuje telesne, duševne / psychicky/ i duchovne. Ak sú vzájomne vyvážené, hovoríme a telesnom, psychickom i duchovnom zdraví. O telesné zdravie sa stará všeobecný lekár a predpisuje lieky. O psychické zdravie sa stará psychiater a tiež navrhuje terapiu. Duchovnému zdraviu najviac rozumie psychológ a kňaz, ktorí tiež navrhujú rôzne postupy obnovy a sebavýchovy. Duchovne deformovaný človek sa prejavuje hlavne egoizmom, delikvenciou, agresivitou, lenivosťou a klamstvom. Preto pre duchovné zdravie /a osobné šťastie/ je najúčinnejšia duchovná láska.
