Vladimír Palko, slovenský křesťanský politik, bývalý ministr vnitra, také autor úspešné knihy
Lvi přicházejí, za kterou mu děkoval i emeritní papež Benedikt XVI. se dnes věnuje především glosování zahraniční a domácí politiky.
V rozhovoru, který zveřejnil portál
cesta plus a
lifenews.sk se vyjadřuje i k našim nedávným volbám, KDU-ČSL, boji proti potratům a EU...
Čo hovoríte na výsledky volieb do vyšších územných celkov?
Mohli by znamenať koniec vlády SMER-u v budúcich parlamentných voľbách, hoci isté to nie je. Voliči volili proti SMER-u. KDH dostalo vzpruhu tým, že druhýkrát v histórii získal jeho člen post župana. Liberáli zo SaS mali tak trochu nezaslúžené šťastie, keď získali post župana v Bratislave. Keby strana, ktorá je preferenčne lídrom opozície, ostala bez župana, spochybnilo by to jej prvenstvo v opozícii.
A ako hodnotíte výsledky českých parlamentných volieb?
Sú neobvyklé, ale všetko k tomu smerovalo. Boli sme na to pripravovaní. V Čechách sa vlastne úplne zrútil stranícky systém, ktorý bol vytvorený po roku 1989. Novinár Tomáš Klvaňa sa pre týždenník .týždeň vyjadril, že je to dôkaz ďalšieho zhlúpnutia českého voliča. Ale ono je to trošku zložitejšie. Samozrejme,
keď sa niekomu páčia populistické reči Tomia Okamuru, anarchizmus Pirátov či spôsob, akým sa derie k moci Andrej Babiš, tak to iste vzbudzuje údiv nad dušou českého voliča. Ale na strane druhej, múdro sa nesprávali ani tí, čo sa teraz sťažujú.
Keď som počul viaceré hlasy z tej akože serióznej časti politiky, ani tam som nevidel veľa serióznosti. Bolo to také strašenie: „Pokiaľ nebudete voliť nás, EÚ sa čochvíľa rozpadne a opäť budeme musieť spievať častušky.“
A ja teraz neviem, čo je primitívnejšie. Či takéto strašenie, alebo reči nových populistov. Tá takzvaná tradičná politika sa celkom iste nemôže hnevať na to, čo sa stalo, pretože sama do istej miery zdegenerovala.
Inými slovami, tvrdíte, že výsledky volieb sú ovocím všeobecného úpadku serióznej politiky...
Keď vidím výsledky týchto volieb, stále musím myslieť na rok 2013, keď padla vláda premiéra Nečasa. Vtedy sa dlho kričalo: „Boj proti korupcii! Boj proti korupcii!“ A každému, aj pochybnému pokusu polície či orgánov činných v trestnom konaní médiá tlieskali.
Vláda Nečasa padla preto, lebo médiá vytvorili zdanie, že orgány činné v trestnom konaní zasadili ťažký úder korupcii. V skutočnosti polícia a prokuratúra iba urobili tri, spolu vôbec nesúvisiace akcie a vydávali ich za jeden veľký záťah. A ten, kto tomu aspoň trochu rozumel, videl, že všetky obvinenia sú pochybné. Jediné, čo nebolo pochybné, boli prehliadky u „kmotrov“. Ale to vôbec nesúviselo s vládnou politikou a s vládou. Nakoniec, výsledkom bol pád vlády premiéra Nečasa, ktorý naozaj nebol skorumpovaný človek. Jeho jediné morálne pochybenie (ktoré by sme však neočakávali ako pochybenie z pohľadu liberálnej českej spoločnosti, ale z hľadiska nás konzervatívcov) bolo, že si na úrade vlády našiel frajerku a nechal rozpadnúť manželstvo. Výsledkom tohto bolo zrútenie ODS a nástup Babiša.
Ste kresťanský demokrat. Preto ma zaujíma váš komentár k výsledku kresťanov z KDÚ-ČSL. Dá sa považovať dosiahnutých necelých šesť percent za úspech?
KDÚ-ČSL je tradične historicky stranou českých katolíkov. A vieme, že český katolicizmus to má v ich liberálnej spoločnosti ťažké. Vždy to mal ťažké. Faktom však je, že
odkedy sa KDÚ-ČSL po zmene režimu vymanila zo zajatia komunistického Národného frontu, nebola schopná hovoriť normálnou odvážnou kresťanskou rečou. Hlas KDÚ-ČSL je vo všetkom nejasný. Chcú byť aj trochu katolíckymi politikmi, aj trochu dobre vychádzať s nepriateľským liberálnym svetom. Výsledkom je, že viacerí kresťania, ktorí si uvedomujú, kam spoločnosť smeruje, sú z KDÚ-ČSL dávno rozčarovaní. Ide najmä o chápanie etických princípov, kultúry života, ochrany rodiny a tak ďalej. Niektorí z nich sa od KDÚ-ČSL odvracajú. Som presvedčený, že keby KDÚ-ČSL hovorila úplne jasne a odvážne, možno by bol proti nim väčší pokrik nepriateľov, ale určite by nemali nižšie percentá. Nič by nestratili. Žiaľ, už sa nevedia zbaviť tohto štýlu politiky.
ZÁPAS O TVÁR KRESŤANSKEJ DEMOKRACIE NA SLOVENSKU
V najateistickejšej krajine Európy je kresťanská strana v parlamente a u nás nie? Čo to hovorí o Slovensku?
Slovenské kresťanstvo sa za posledných desať až pätnásť rokov tak veľmi nezmenilo. KDH bolo pred pätnástimi rokmi silnou stranou. Nie síce až takou veľkou, že by dosahovala preferencie nad dvadsať percent, ale mala nábeh dosiahnuť pätnásť percent. Problémom sa stal veľmi jasne deklarovaný zámer Mikuláša Dzurindu a Ivana Šimka, ktorí boli významnými podpredsedami: premeniť stranu brániacu kresťanské princípy na liberálno-kresťanskú. Na stranu západného typu. Na takú, aké sú západné kresťanské demokracie, ktoré sa už dávno odkresťančili. Týmto smerom ťahal stranu Mikuláš Dzurinda. A v rámci hnutia mal nemalú podporu. Existenciu KDH sme vtedy ešte ubránili. Ale odvtedy už nikdy nevedelo, čím chce vlastne byť. Boli to časy, keď KDH malo ešte stále vo svojej DNA akéhosi bojového ducha tajnej cirkvi – dedičstvo kolakovičovskej éry.
Nie je vám ľúto, že dnešní kresťanskí demokrati už z tohto dedičstva nežijú?
Tajná cirkev a Kolakovičov odkaz, to bol jeden z ideových zdrojov, ktoré KDH malo pri svojom vzniku. A treba povedať, že to bol ten hlavný ideový zdroj. Dnes už to tak nie je, pretože dnes už ho v KDH nikto nereprezentuje. Ľudia, ktorí sú jeho nositeľmi, už v KDH nie sú. Zápas o KDH prebiehal dlho. Najmä ten s Dzurindom a Šimkom, ktorý KDH nakoniec prežilo, aj keď veľmi oslabené. Ale už nikdy nebolo takou výraznou stranou, akou bolo v deväťdesiatych rokoch. Stále však bolo vplyvné a dokázalo ešte zvádzať politické boje. Napríklad, dokázali sme sa vzbúriť proti Dzurindovmu pokusu zhodiť zo stola zmluvu o výhrade vo svedomí. Ten ďalší zápas, ktorý sa potom viedol, bol zápas s určitou únavou a malosťou. Normálnou malosťou. Funkcionári na stredných a nižších úrovniach KDH sa naučili myslieť spôsobom, že je dobré to, čo mi okamžite prinesie úspech. Z dlhodobého hľadiska takáto politika vedie ku katastrofe.
Kríza, ktorou KDH stále prechádza, spočíva práve v preťatí väzieb s tou slávnou minulosťou. Na čo sa chce dnes KDH odvolávať zo svojej minulosti? Na tajnú cirkev, respektíve zápas s komunizmom? Disidentov poslali preč. Na zápas s mečiarizmom? Súčasný predseda je Mečiarov bývalý volič. Na zápas s liberalizmom? Vystúpenie z vlády v zápase o výhradu vo svedomí, na ktoré sme my (odídenci z KDH; pozn. red.) absolútne hrdí a ja to považujem za svoju „hviezdnu“ hodinu na svojej politickej dráhe, „kádeháci“ v podstate oľutovali. Nevidia v tom význam. Dnes je tým, kto má KDH reprezentovať ako jednotka v európskom parlamente, Ivan Štefanec, ktorý prišiel z SDKÚ a ktorého politické názory nie sú tradične „kádehácke“. A KDH ho posúva hore na úkor Anny Záborskej. Alebo sa chce odvolávať na zápas proti Ficovi? Však my sme museli odísť z KDH preto, že sme nechceli ísť s Ficom do vlády... To znamená, že vo všetkých týchto zápasoch KDH nevie byť dôveryhodné. Či už v minulosti, alebo v prítomnosti.
ZRUŠENIE MEČIAROVÝCH AMNESTIÍ
Boli ste súčasťou viacerých politických zápasov. Jeden z tých väčších sa podarilo dotiahnuť do úspešného konca – zrušenie Mečiarových amnestií. Ste tomu rád?
Samozrejme. Veď tá myšlienka, že Mečiarove amnestie treba riešiť ústavným zákonom, bola moja. Navrhol som to koncom roku 1999, po tom, čo senát Ústavného súdu, ktorému predsedal sudca Šafárik, vyhovel žiadosti stíhaného Jaroslava Svěchotu a zastavil trestné stíhanie. Odvtedy bolo jasné, že keď sa to aj vyšetrí a príde to na súd, súd to zastaví, čo sa potom aj stalo. Preto som navrhol, aby sme pripravili zrušenie amnestií ústavným zákonom. Trochu v pozmenenej podobe nakoniec po rokoch prešiel. Dopomohla k tomu aj atmosféra v spoločnosti. Príjemne ma prekvapilo, že to v slovenskej spoločnosti stále tlelo. To jej presvedčenie, že Mečiarove amnestie sú vlastne akési „samoamnestie“, že je to niečo podlé, s čím sme sa zatiaľ nevyrovnali. Nakoniec vyplynulo aj z prieskumov, že zrušenie amnestií podporujú voliči všetkých strán. Dokonca aj väčšina voličov SMER-u. Aj keď premiér Fico tomu bránil skoro dvadsať rokov. Stále hovoril, že sa to nedá urobiť, že je to právny suterén. Zrazu to právny suterén nie je. Ale keďže vysokopostavený politik býva márnomyseľný, tak nemohol povedať: „Schváľme zákon, ako bol roky predkladaný,“ ale potreboval predložiť vlastný, zbytočne komplikovanejší. Podstatné však je, že sa dosiahlo to isté, čo by sa dosiahlo aj naším návrhom.
Veríte, že sa podarí potrestať vinníkov? Či už v prípade únosu prezidentovho syna, respektíve vraždy Róberta Remiáša?
Rozlišoval by som medzi kauzou únos a vraždou Róberta Remiáša. Vždy, keď som sa aj v minulosti k tomu vyjadroval, hovoril som, že k vyšetreniu vraždy nevedie nijaká iná cesta, len cez potrestanie páchateľov únosu. Ale to ešte neznamená, že sa automaticky vyrieši aj vražda. Je tu však nádej, že niekto začne rozprávať. Ono to tak býva, že keď sa niekto dostane do problémov, tak začne rozprávať o iných, aby sám sebe pomohol. Alebo v nejakom žiali, že on je trestaný a ten druhý nie, povie, čo na nich vie.
ZÁPAS ZA ŽIVOT NENARODENÝCH DETÍ
Spomenuli ste aj iné zápasy. Na ten o výhradu vo svedomí ste obzvlášť hrdý. Avšak niekoľko ďalších z čias vášho pôsobenia stále visí vo vzduchu. Napríklad zápas za život nenarodených detí. Ako keby dnes v politickom ringu nemal kto za ne bojovať. Prečo je to tak?
Má súčasný kresťan – politik iné priority ako pred pätnástimi rokmi? Tie dve veci spolu úzko súvisia. Boj za život nenarodených a výhrada vo svedomí. Treba bojovať aj za výhradu vo svedomí lekárov a sestier, ktorí sa nechcú podieľať na vykonávaní potratov. Všimli ste si, s akou veľkou silou vytryskla potreba uznania tohto princípu výhrady vo svedomí v prezidentských voľbách v Amerike? Tam sa to však nazýva inak. Religious liberty – náboženská sloboda, čo je správny názov pre to isté. Lebo ak kresťania, respektíve konzervatívne zmýšľajúci občania nebudú mať právo povedať: „Ja sa nechcem vo svojej práci, na svojom pracovisku zúčastňovať na niečom, čo ide proti ľudskému životu, čo ide proti rodine a manželstvu, v ktoré verím,“ tak o akej náboženskej slobode to chceme potom hovoriť? Potom bola náboženská sloboda aj za komunizmu. Však sme mohli chodiť do kostola... Akurát, že sme museli potom rátať s problémami v práci, že o ňu môžeme prísť. Tento princíp sa stále vracia. Napríklad, časť amerických voličov volila Trumpa preto, lebo im sľúbil, že s tým niečo urobí. A naozaj sa za niektoré veci zasadil. Preto ľudia nevolili Clintonovú, pretože ona bola liberálnou revolucionárkou.
Vráťme sa však na Slovensko.
Prečo podľa vás naši kresťanskí politici, roztrúsení v rôznych parlamentných stranách, nebojujú s väčším nasadením za zrušenie zákona povoľujúceho zabíjanie nenarodených detí? Koncom roku 2015 jeden pokus bol. Zákon predkladali traja poslanci: Štefan Kuffa, Jozef Mikloško a Marián Kvasnička. Ten počítal s vysokými trestami... Iste, tie tresty boli zbytočne vysoko nasadené a zákon mal aj formálne nedostatky.
Ale to jadro zákona bolo zdravé. S ľudským životom nemožno narábať ako so zhlukom buniek. Je to predsa ľudský život! Ten zákon neriešil iba brutálny krvavý potrat, ale aj umelé oplodnenie. Proste nemôžeme ľudský život vylievať do výlevky. To sa nesmie! Ale pri obhajobe tejto pravdy kresťanskí poslanci v parlamente úplne zlyhali. A musím povedať, že mám ťažké srdce aj na predkladateľov. Lebo, keď niečo také predložím, musím rátať s tým, že bude veľká búrka. Hurikán. A musím byť na to argumentačne pripravený. Bojovať za to a brániť to! A oni neboli na to pripravení. To je chyba. A tí ostatní? Tí sa zľakli úplne. A teraz sa traduje, že KDH sa nedostalo do parlamentu, lebo bol predložený tento zákon. Voliči KDH sa v istej chvíli iba utvrdili v tom, že hnutie sa úplne zmenilo, že je to niečo dosť bezfarebné. Prieskumy preferencií ukazovali, že KDH ide dole už od septembra 2015. A ten návrh zákona bol predložený až niekedy v decembri. Okrem toho,
tá reakcia bola reakciou úplného ústupu. „Jéj, čo sme to len predložili...“ „Čo sme to podpísali...“ „To je hrozné, to nemôžeme.“ Keď niekto uteká a len sa ospravedlňuje, tak dostane ďalšie rany. Čo iné môže čakať? Ak sa v boji za zrušenie Mečiarových amnestií ukázalo, aký
veľký význam malo opakované otváranie tejto témy v parlamente, prečo podobná taktika nemôže platiť napríklad pri téme zrušenia interrupcií? Aj keď možno nie je reálna šanca, aby to prešlo. Nemali by sme túto tému opakovane otvárať a živiť?
Dať priestor hlasu nášho svedomia a neúnavne poukazovať na niečo, čo predsa nie je v poriadku?
Máte pravdu. Raz za čas sa treba k tomu vrátiť.
V západných spoločnostiach, kde fungujú takzvané kresťanské strany, je to už nemysliteľné. Už desaťročia sa niečo také nestalo. Od liberalizácie, ktorá prebehla v Európe najmä v sedemdesiatych rokoch, sa nikto nepokúsil tieto veci zvrátiť. My sme zákon o ochrane života predkladali prvýkrát v roku 1992. Druhýkrát ako novelu ústavy v roku 2001. Bol som vtedy v trojčlennej komisii v KDH, ktorá pripravovala stručné znenie pozmeňujúceho návrhu. Potom, niekedy v roku 2007, tam bol návrh poslanca Gaburu. A potom už spomínaný návrh troch poslancov v roku 2015. Avšak Dzurinda so Šimkom vo vnútri KDH hovorili, že sa to musí zmeniť. V tom zmysle, že člen KDH nemusí nesúhlasiť s potratmi, že môže prezentovať názor, že potraty mu neprekážajú. O toto sa v KDH hralo v rokoch 1996 až 2000. Museli sme sa obracať, aby sme vôbec ubránili kresťanský protipotratový postoj vo vnútri KDH.
Súhlasíte s názorom, že spoločnosť musí byť najskôr zevanjelizovaná, respektíve prevychovaná, aby kresťanský politik išiel do takýchto zápasov? Nemôže sa nám stať, že sa toho nikdy nedožijeme?
Nedá sa striktne povedať, že súhlasím ani že nesúhlasím. Skôr si myslím, že
musia paralelne prebiehať obidva procesy. Na jednej strane by sa mohlo stať, že budeme len evanjelizovať a nikdy nedôjdeme k tomu momentu, že teraz už môžeme predložiť návrh na zmenu zákona o interrupciách.
Totiž, navrhovať takýto zákon je súčasť evanjelizácie. Ale pozor. Je to len jedna jej súčasť. Politika nie je spásonosná. Nie je to tak, že sa musíme snažiť o politický úspech a potom to bude.
V spoločnosti, ktorá sa neevanjelizuje, ale sa odkresťančuje, nie je nádej na takúto politickú zmenu. V tomto zmysle na tom výroku niečo je.
Ak nie je šanca presadiť dobré veci v parlamente, používajú sa iné formy politického boja. Aj niektorí kresťanskí politici nám ukazujú, že sú schopní zorganizovať na ulici sériu mítingov, aby poukázali na korupciu súčasnej vlády, alebo svetelnou šou dokážu znepríjemňovať premiérovi spánok. Prečo nepoužívajú podobné razantné spôsoby v prípade ochrany nenarodených detí? Akú formu politického boja by ste volili vy?
Trochu to záleží aj na tom, akému tlaku čelíte.
Kresťanskí politici sa už dostali do takej defenzívy, že keď dostanú otázku o potratoch, už nie sú schopní úplne suverénne povedať: „Samozrejme, som proti a samozrejme, že treba prijať takú normu, ktorá potraty postaví mimo zákon.“ V takejto situácii sme dnes. Dnes už treba oceniť aj to, ak to politik dokáže jasne povedať. Spomeňme si na bilbordovú kampaň, ktorá bola niekedy v roku 2007 alebo 2008. Robila to Jana Tutková a Marek Nikolov.
Ukazovali na bilborde zabitý ľudský plod. Vtedy sa tiež strhla strašná búrka, že také veci nemožno ukazovať. Ja si však myslím, že raz za čas to treba ukazovať. Veď koľko už bolo umelých potratov za posledné polstoročie? Miliarda. Len v USA ich bolo viac ako päťdesiat miliónov. Je to niečo, s čím sa nemožno zmieriť. Ak sú námietky, že toto sa nepatrí, hovorím, že niekedy sa to proste patrí. Oprávnenosť robiť niektoré veci dosť závisí od okolností. Nemôžete hocikedy ukazovať zmučené alebo mŕtve ľudské telo. Ale niekedy áno.
„Pozrite, ľudia, toto sa robí! A pri tomto mlčíme.“
Nie sú naši kresťanskí politici schopní povedať toto nahlas?
Kresťanskí politici neboli schopní povedať jasne, že Tutková a Nikolov majú pravdu. Keď Jana Tutková vystavovala ten svoj bilbord pred parlamentom, považoval som si za povinnosť prísť tam. A nechať sa s ňou vidieť. Ukázať, že to schvaľujem. Uznávam prácu všetkých pro-liferov, sám som jeden z nich, ale sú medzi nami aj takí, ktorí hovoria (a myslia to dobre), aby sme radšej ukazovali obrázky šťastných detí, šťastné rodinky. Napríklad, ako mamička drží v rukách veselé bábätko. Toto vraj treba ukazovať a nie ľudí strašiť, hovoria. Ale nie je to celkom tak. Jedna kanadská novinárka povedala, že
ukazovať tragédiu potratu tým, že ukážeme šťastnú mamičku s dieťaťom, je ako vysvetľovať hrôzy holokaustu spôsobom, že ukážeme obrázky šťastných židovských rodín. V prípade holokaustu tomu rozumieme, v prípade potratu akoby sme nechceli. Ale opakujem: nehovorím, že to treba robiť hocikedy, hocikde, každý deň. Nie. Ale raz za čas treba. No a tak je to aj s predkladaním týchto zákonov v parlamente.
CHCÚ BYŤ SLOVENSKÍ KRESŤANIA SÚČASŤOU JADRA EÚ?
Európsky parlament sústavne pretláča smerom k členským štátom EÚ cez svoje rezolúcie rôzne nezmysly. Niekedy to robí otvorene, ale inokedy zase veľmi rafinovane. Napríklad pod rúškom ochrany násilia na ženách (takzvaný Istanbulský dohovor). Budeme tomu vedieť čeliť v jadre Európy?
Jeho vytváranie zatiaľ nikto oficiálne neohlásil. Ak sa o ňom začalo hovoriť, tak
to nie je nič iné, iba pokračovanie v debate o premene Európskej únie na jeden veľký štát, kde už nebudeme môcť hovoriť, že Slovensko je štát alebo že Maďarsko je štát. Musíme si uvedomiť, čo sa tým myslí. Ak sme v jadre, znamená to, že sme len jedna maličká súčasť veľkého štátu. Potom by sme už nemohli suverénne hovoriť, že my si ubránime toto alebo tamto. Robert Fico hovorí, že chceme byť v jadre. No, ale potom sa už v tom jadre neubráni diktovaniu nariadení typu kvóty na migrantov. To už nebude celkom možné. Bude to vlastne nemecko-francúzske jadro. S dôrazom na slovo „nemecké“.
Bude slovné spojenie „ekonomická prosperita“ tou mantrou, ktorou nám politici usilujúci sa o vstup do jadra EÚ zdôvodnia čokoľvek? Napríklad aj obmedzenie náboženských alebo aj iných slobôd?
Vôbec si nemyslím, že to súvisí s ekonomickou prosperitou. Áno, je to mantra. Ale nie sú vôbec žiadne dôkazy, že by sme boli v jadre ekonomicky úspešnejší. To nie je také jednoduché.
Ale používajú to ako argument. Vraj sa budeme mať materiálne lepšie.
Áno, o niečom hovoriť musia. Ale dôkazy na to nemajú žiadne. A
keby to aj bola pravda, stojí nám za to obetovať spomínané slobody? Aj tak by bolo treba povedať, že nie. Ale stále sa bavíme o mačke vo vreci. Možno sa EÚ bude ešte ďalej integrovať, ale túto jednu vec – zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach – treba uchrániť za každú cenu. Ony totiž majú aj určitý transcendentný charakter. Sú to princípy, za ktoré by ľudia boli ochotní aj zomrieť. Za spoločnú menu či za nízke alebo vysoké dane nikto umierať nebude.
To byla 1. polovina rozhovoru s panem Vladimírem Palkem, kterou můžete najít na těchto odkazech:
http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/2017-11-10-vladimir-palko-budem-bojovat-az-do-konca, 10. 11. 2017
http://www.lifenews.sk/14429/vladimir-palko-budem-bojovat-az-do-konca-1
Ke druhé polovině článku, která byla na
cesta plus zveřejněna dnes (12. 11.), se vrátím později.
Poznámka - vzhledem k případným dotazům v komentáři: Článek uveřejňuji ve slovenštině, protože opravdu není v mých ani časových ani fyzických možnostech překládat takové množství textu do češtiny. Přesto považuji vydání tohoto článku za užitečné. Jen jsem zvýraznil některé části rozhovoru. RT
.png "kniha LVI PŘICHÁZEJÍ, Vl. Palko, www.kosmas.cz")
