Na tuto otázku odpovídá Páter Gabriel OFM a našel jsem ji na internetových stránkách
www.postoy.sk. Protože je zde toto téma dobře objasněno a velice se hodí k těmto listopadovým dnům, tak je předkládám i Vám.
Očistec
Vložil(a) Páter Gabriel OFM,
3 November, 2010
* Blog/Spoločnosť-Civilizácia
Viera v očistec patrí k pokladu viery katolíckej Cirkvi. V týchto dňoch, keď sa modlíme viac ako inokedy „za duše v očistci“ som od istého mladého človeka dostal otázku:
„A čo ten očistec vlastne je?“ Čo teda očistec je?
Písmo sväté slovo „očistec“ nepoužíva; tento termín začala používať Cirkev. Vo svojom teologickom uvažovaní sa opierala o dva zdroje: Písmo sväté a modlitbovú a kajúcu prax svojich veriacich.
V obidvoch častiach Písma, teda v Starom i Novom zákone, sa nachádzajú náznaky o jestvovaní časového úseku, miesta, či stavu, ktorému najpríhodnejšie zodpovedá slovo očistec – odvodené od slovesa očisťovať sa od niečoho nečistého.
V Novom zákone sú to buď výroky samotného Pána Ježiša, alebo slová apoštola Pavla. Pán Ježiš naznačuje možnosť odpustenia (očistenia) v budúcom živote týmito slovami: „Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 32). Z tohto Ježišovho slova vyplýva, že sú niektoré viny, ktoré môžu byť odpustené v tomto živote, kým niektoré v budúcom – v očistci. Apoštol Pavol, ten hovorí o možnosti spasiť sa „akoby cez oheň“. V Prvom liste Korinťanom píše, že všetci veriaci budujeme duchovný dom, ktorého základom je Kristus. Naše skutky (ktorými tento dom budujeme) majú kvalitu určitého materiálu: zlata, striebra, drahých kameňov, ale aj dreva, sena či slamy. Tento materiál bude podľa Apoštola podrobený očistnému ohňu – „oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré na základ postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“ (porov. 1Kor 3, 10-15).
V Starom zákone, konkrétne v 2 knihe Machabejcov, nachádzame vieru, že modlitba a zmierna obeta za zomrelých je „svätá a nábožná myšlienka“. Lebo ona môže napomôcť tým, čo zomreli, aby boli zbavení hriechov, ktorých sa za života dopustili (porov. 2Mach 12, 43-46).
Toto sú miesta Písma, z ktorých Cirkev vyvodila, že existuje časový úsek (po smrti človeka, ale ešte pred vstupom do neba) a miesto (nie je to už zem, ale ešte ani nebo), kde akýsi duchovný oheň očistí človeka od ľudskej viny, z ktorej sa nestačil očistiť na zemi.
Viera v očistec sa však opiera tiež o cirkevnú prax modlitby a pokánia. Aj v prvotnej Cirkvi sa uplatňovala prax, o ktorej sme pred chvíľou hovorili v spojení s knihou Machabejcov. Prví kresťania sa od začiatku modlili za duše v očistci. Potvrdením toho sú nápisy v katakombách.
Dôvod modlitby a obety za duše zosnulých veriacich je ten, že človek samotný sa po ukončení pozemskej púte už nemôže aktívne pričiniť o svoje spasenie. Môže mu však pomôcť spoločenstvo veriacich, a to prostredníctvom modlitby, almužny, dobrých skutkov, pokáním a hlavne slávením obety Eucharistie. Tu je tiež zmysel modlitieb a istých úkonov, za ktoré môžeme v týchto dňoch v hojnejšej miere než inokedy získať „odpustky“ pre duše v očistci.
Ešte jedna vec na vysvetlenie: S očistcom sa spája „oheň“, ktorý očisťuje ľudskou vinou poškvrnenú dušu. Iste si tento očistcový oheň nemožno predstavovať materiálne. Oným ohňom je sám Pán, s ktorým sa duša bezprostredne po smrti stretáva. Už z tohto pozemského života máme skúsenosť, ako veľmi nás zahanbuje a vnútorne zožiera (spaľuje) zlé svedomie. A ono svedomie „horí“ bolestným pocitom viny oveľa viac, ak sa s tým, koho sme mali radi a ublížili sme mu, stretáme zoči-voči! Tak je to i pri stretnutí s Bohom, keď budeme zoči-voči postavení pred tvár jeho svätosti. Pred jeho svätým pohľadom „zhorí“ všetka „slama a plevy“ hriechu a viny, ktorými boli poznačené naše pozemské skutky. V tomto ohni bude spaľovaná všetka naša pýcha, s ktorou sme pristupovali k druhým ľuďom i k Bohu, v ňom zhorí všetka naša ľahostajnosť voči porušovaniu spravodlivosti, naša nedbalosť s akou sme pristupovali k biednym tohto sveta apod. Skrátka všetok náš egoizmus, všetka naša bohorovnosť (ktoré sme si na zemi neuvedomovali alebo nechceli pripustiť). Samozrejme, že to bude oheň milosrdnej lásky, ktorý nespáli celého človeka; ale len to, čo znečisťuje jeho dušu; to, čo mu bráni vstúpiť do neba. Lebo, ako učí Písmo, do neba nemôže vojsť nič poškvrnené (porov. Zj 21, 27).
Toto konečné očisťovanie duší vyvolených je však úplne odlišné od trestu zatratených duší. Pokým pekelný oheň trvá naveky, a zožiera dušu zatrateného nekončiacou beznádejou; očistcový oheň je ohňom plným nádeje, lebo dušu pripravuje na večnú blaženosť.
Článek zobrazíte
zde.
(Vydáno 30. 10. 2011; 1. 1. 2020 - 10730 přečtení)
